Pred pár rokmi vyvstala u nás doma otázka, aký darček vymyslieť pre otcovu mamu. Obligátne pyžamo už bolo nachystané, ale chcelo to ešte dačo. Dačo originálne. Dačo, čo nikto iný nedostane.
Bol práve deň pred Štedrým večerom a fakticky nič nikoho nenapadlo. To pyžamo to istilo, ale... veď aj na poslednú chvíľu sa dajú kúpiť darčeky, nie?
Mama s otcom si lámali hlavu a ja... nuž, ja som sa rozhodla pomôcť prakticky. Zdvihla som telefón a zavolala babke.
- Zdravím, babi, mám tu taký problém. Naši nevedia, čo by ste potrebovali na Vianoce. Takže sa vás chcem spýtať, čo by ste chceli? Aby nekúpili nejakú blbosť...
V telefóne sa ozval ťažký povzdych a odpoveď:
- Dvadsaťkilový kýbeľ bielej farby.
Tieto slová ma zarazili a tak som sa spýtala:
- To vážne? Kýbeľ bielej farby?
- Vážne. Aspoň dvadsaťkilový.
Po ďalších doplnkových otázkach sa ukázalo, čo babku prinútilo žiadať takýto "originálny" darček.
Babka si totiž dovliekla domov Betlehemské svetlo. Nechala ho horieť v kuchyni na stole a... viete si domyslieť. Od svetla sa chytilo voľačo na stole, potom samotný stôl... požiar sa síce nerozšíril, ale steny boli od čierneho dymu celé mastné.
Takže babka sa môže pochváliť, že je asi jediná, ktorá dostala pod stromček kýbeľ farby a partiu chlapcov so štetkami a valčekmi, ktorí jej na Štedrý deň maľovali kuchyňu...
štetky a valčeky máme-len kde bych zohnala tých chlapcov..??
nuž-ked sa všetko darí-na to sa nespomína...
v spomienkach zostanú iba trapasy..ešteže sa občas pritrafia..hlavne-že so šťastným koncom..!!.:-)
Skleróza nebolí, ale strašne sa človek nachodí!