ahoj, bobčo, moja laska, vraska a vychodniarska nadhera. hviezda kosic najjasnejsia, ktorej by brjus vilis mohol zavidiet.
rozhodla som sa, ze ti napisem ako sme sa dostali ku psikovi. uz som ti povedala, ze mame maleho shi-tzu, takeho najmensieho, bude mat tento rok 5 rokov a ma 2,5 kg. Vazievam ho na kuchynskej vahe, ktoru mam primontovanu na stene. decka, ako vsetky normalne decka sporadicky chceli mat psa. a ja, kedze som mudra matka, som im to nezatrhla priamo v rozlete ale vymyslela som fintu, ktora nam uspesne fungovala roky. oni dostali psačí zachvat, kupme si psa a ja som povedala no dobre, ale akeho? a zacali sme vyberat. takeho nie, lebo je velky, velkeho psa som obsirne odmietala s odovodnenim, ze mi staci, ked sa doma potkynam o nabytok a o kopu deciek, nebudem sa este aj o psa, takeho tiez nie, lebo to, hentakeho nemozeme lebo nieco ine a kym sme sa prepracovali ku vhodnemu plemenu, ich to preslo a opat bol 3/4 roka - rok pokoj. a potom sa hra zacala znova. raz sme boli u znamej a ona mala shi-tzu, ale takeho vacsieho. tak sme sa bavili o tom, ze ano, aj takyto by mohol byt, je to taky pomerne konzumny bytovy pes, a tak. ale chybicka se vloudila. a nie jedna ale hned dve. ona tam mala aj nevestu, ohromnu psickarku a ta nas pocula a bola ucastna nasej debaty. druhy pruser bol ten, ze najblizsi vikend bola v nitre psia vystava, ktorej sa dotycna nevesta nemohla nezucastnit. ta kamoska mala cukraren, v ktorej bolo v pondelok zavrete, lebo v nedelu otvorene. a okrem nej tam casto predaval aj jej syn, teda manzel dotycnej psomilnej nevesty. v pondelok mam telefonat naliehavym hlasom: pani janka, musite dnes prist do obchodu. Ale urcite! Musite! ja som sukromne ozelenela, lebo sa na mna casto znami obracali s roznymi nezmyslami, ktore chceli vybavit u dopravakov, anžto vedeli, ze polovica vtedajsich bratislavskych dopravakov boli byvali odchovanci mojej kuchyne a znami. tak som rozmyslala: cukroška byva v ponelok zavreta, on tam je, nechce povedat preco chce aby som tam prisla a je to nevyhnutne, takze alebo rozbil auto sebe, co by nebolo take zle, ked moze ist do obchodu, hoci zatvoreneho a organizovat si tam navstevu alebo rozbil auto niekomu inemu, co je horsie, alebo jemu niekto rozbil drzku, co tiez nie je bohvieco, pripadne to najhorsie, kombinacia poslednych dvoch moznosti. tak som odvolala vsetko, co som mala poobede na plane (a samozrejme to boli v podstate dolezite veci, ktore si dohodnes vzdy vtedy, ked sa potom nemozes dostavit) a nastartovala som do cukrarne. dotycny adrian tam bol, monokle nemal a tvaril sa ako mílius, co ma dost rozculovalo. vletela som tam hore schodmi doslova po hlave, lebo som sa na najvyssom schode potkla, bez dychu, patrajuc, ci aspon kriva alebo co a on, osoba nezodpovedna, zaliezol kdesi do utrob obchodu a po chvilke cakania, ked ja som uz bola na pokraji nervov, vyliezol zozadu a na rukach niesol nieco velmi male, velmi chlpate, s fialovou maslickou na hlave. a tvaril sa - no, ani nechci vediet. skeril sa ako opica. facku nedostal, lebo prozretelne ostal stat za pultom a mne sa ho prave nechcelo preliezat. a s rehotom mi oznamil: toto je vas pes. rozumies, nie, chcete psa? alebo inou slusnou formou, nie, on mi povedal, toto je vas pes! no co uz s nim, s pakom. potom mi vysvetloval, ako sme sa my teda k tomu psovi dostali: bol aj s manzelkou v nitre a jeho pani tam zmerčila chlapa, ktory mal taketo steniatko. posledne. a bolo uz dost velke, malo 4 mesiace. asi sa ho uz chcel zbavit. tak nanho zautocila, spomenuc si o com sme sa bavili pred tyzdnom a psa zjednala za taku cenu, ze musela dotycnemu chovatelovi prisahat (vraj, tvrdil manzel), ze ho naozaj nechce dat do vykupu. tak som z cukrarne odchadzala cela radostna, ze majitel nedostal od nikoho na hlavu, aj ked si to rozhodne zasluzil a miesto kremesov som si niesla psa. psika. psicatko. doma zacal automaticky spavat s chalanmi v posteli, co mu ostalo dodnes a ja kolkokrat, ked sa v noci plichtim po byte a chcem dat niektoremu synovi pusu (ked spi, nemoze sa branit, co tvrdo zneuzivam), pobozkam psa. ani mi to nevadi, oblizuje ho cela rodina, v pohode sa s nim jednou lyzickou nakrmim z jedneho jogurtu (ja viem, ze bozkavat ma uz nikdy nebudes, ale snad to prezijem, aj ked tazko) a volame ho viki alebo vikinko, vo vypatych situaciach ho doraznym hlasom oslovujem viktor emanuel. Si predstav, ze na rodnom liste ma napisane meno dagobert. no hruza, des. ako som s nim behala v trnave po lekaroch ti napisem inokedy, teraz mu idem kupit kuracie prsia aby vedel, ze ho mam rada. synovia budu jest kel. aj tych mam sice rada, ale co uz.
pa. jana
A už to vidím, že história sa bude opakovať: moja vnučka počítala kedy pôjdem do dôchodku aby sme si mohli z útulku vziať to najsmutnejšie šteniatko .......
Vôbec jej nevadí že oni majú škrečka, akvárium, dcéra má 2 mačky
-"len ty babka nič nemáš!" - vyčíta mi.....