Žijeme na dedine. Babka kedysi chovala všetko možné, prasatá, kravičky, koníky, kozy, sliepky, husy, proste všetko... moja mama to trochu okresala na sliepky, kačky, zajace, mačku a psa.
Po dvore nám vtedy toho pobehovalo hojne, až kým otec neurobil ohradený výbeh. Bolo to asi pred 20 rokmi, mala som nejakých desať. Vtedy ešte neboli tak veľmi v móde efektné trávniky. Dvor mal proste slúžiť na chov.
No, aby som sa dostala k veci, mame sa málilo zvieratstva, motajúceho sa nám pod nohy a rozhodla sa pridať k tomu morky. V živote sme morky nechovali, takže taká morka bolo pre nás čosi nové, zaujímavé a neznáme.
Otec teda kúpil pätnásť moriek a slávnostne ich vypustil do výbehu, kde sa motali sliepky a kačky. Do týždňa zostalo moriek päť...
Vtedy sa mama doložila rozumu a povypytovala sa susediek, kde je chyba. Iste, morky nesmú byť s kačicami a sliepkami!!! Ale kam s nimi? Čo iné zostávalo, ako pustiť morky na dvor?
Morky si teda pochodovali po dvore, mašírovali sem a tam, obžierali pelargónie, vyskakovali na jablone po jablká, likvidovali hrozno, nechtíky obžrali na pahýľ, čím vytáčali našich a samozrejme, všade špinili, čím vytáčali sestru. Sestra z nich bola na nervy - ona už vtedy túžila po dvore, kde bude zastrihnutá trávička a nikde ani špinka...
Navyše sa naučili spávať na schodoch, ktoré vedú k hlavnému vchodu domu. Ráno, keď šla mama do práce, musela tie potvory preskakovať a obchádzať a vyhýbať sa páchnucim fľakom, ktoré za sebou zanechávali.
Hm, jediná, ktorá mala z toho srandu, som bola asi ja... :-D
Jedného dňa sa morky motali okolo sušiaka s vlhkým prádlom a jedna vyskočila naň a strhla na seba mokrý uterák. Do dvoch dní bolo po nej. Zostali teda štyri.
Cez víkend sme sa rozhodli zavárať lečo. Mama načistila obrovský hrniec papriky, nechala ho na stole na dvore a poďho po rajčiny do záhrady. Kým sa vrátila, po paprike nebolo ani pamiatky, zato na hrnci boli všadeprítomné páchnuce fľaky a morky sa tvárili ohromne nevinne a spokojne. A keďže už boli veľké, mama povedala: A dosť! Pôjdu pod nôž!!!
Lečo sa teda odložilo na neurčito a vykonali sa rýchle prípravy na zabíjačku. Lenže okamžite sa ukázalo, že zabiť takú morku nie je nič jednoduchého. Sú silné až hrôza. Chytili sme jednu z moriek za krídla a otec sa chystal zarezať ju, ale morka nijako nechcela prijať ortieľ a celkom jednoducho sa sestre vytrhla a utiekla. Hm. Keď sme jej nechceli polámať krídla prisilným stiskom - a to sme nechceli! - museli sme vymyslieť iný spôsob, ak ju zabiť.
Oco napokon vymyslel, že by sme mali dať morku do vreca, urobiť na vreci dieru a čakať, kedy morka vystrčí hlavu - potom po nej dostane sekerou a bude to.
Mamina nadšene bežala po vrece a priniesla jedno staré, textilné - vraj, škoda nového vreca na zabíjanie morky! Celá rodina sme teda urobili obkľúčivý manéver okolo vybranej potvory, zahnali sme ju do kúta dvora a tam ju otec s mamou chytili a po viacerých neúspešných pokusoch sa im podarilo napchať zviera do vreca.
Škoda roboty! Morka dvakrát mávla vo vreci krídliskami, staré vrece nevydržalo a o chvíľu bola na slobode, zanechajúc za sebou len smutné zdrapy bývalého vreca.
No neskutočnú som mala zábavu, ako decko, ktoré vidí, keď sa dospelým ( sestra sa k nim už počítala ) niečo tak hrozitánsky nedarí!!! Ledva som potláčala chechot!
OK. Druhé kolo. Zatiaľ morka vyhrávala 2:0. Mamina priniesla druhé vrece, tentoraz novučičké, pevné ako hrom. Urobila na ňom dieru, aby morka mala kadiaľ vystrčiť hlavu a poďho zopakovať obkľúčivý manéver.
Po pol hodine sme všetci spotení a upachtení klesli na zadky do trávy a morka ďalej veselo pobehovala po záhrade. Po chvíľke naberania síl a vyrovnávania kyslíkového dlhu sme sa však znova pustili do práce a morka konečne skončila vo vreci. Asi bola aj ona už vyšťavená, alebo nové vrece držalo, lebo toto neroztrhala. Otec zdvihol sekeru a čaká, kedy morka z vreca vykukne... Najskôr sa v diere objavila paprča. Potom koniec krídla. Po ňom chvost, z pod ktorého na otcove baganče vystrelila smradľavá spŕška.... no uznajte, to sa už nedalo nechechtať ako blázon!!!
Naveľa, po mnohých nadávkach a klianí morka predsa len vystrčila hlavu a otec po nej úspešne sekol. Vtedy som dostala ponaučenie do života, ktoré odporuje všetkým fyzikálnym aj božím zákonom, totiž, že bezhlavá morka vyvinie dvakrát toľko svalovej efektivity, než morka s hlavou. Vrece bolo v okamihu na kúsky a bezhlavá morka sa potácavo rozbehla po záhrade závratnou rýchlosťou. Že je v podstate mŕtva a mala by sa tak aj správať, si uvedomila až kdesi u tretích susedov, zahanbila sa za svoje nemŕtve správanie a konečne sa zložila - priamo pred búdu susedovie vlčiaka... Kým sme dobehli k susedovi a slušne sme mu oznámili, že k nemu zabehla naša mŕtva morka, kým sused otvoril bráničku z ulice a pozval nás do dvora, z milej morky zostalo čosi, čo sa ponášalo na pernatý koberec a pes sa tváril náramne spokojný sám so sebou...
To bolo naposledy, čo sme chovali morky... divíte sa?! :-D
ked napises knizku,daj vediet, urcite si kupim :-)
moj ocino vyrobil z hrubeho plechu take nieco ako lievik, morky sa v den zabijacky nevypustili von, ale vyberali sa rovno z budy , strcili sa hlavou dolu do toho lievika - hlava s krkom boli volne, kridla vlastnou vahou stisnute a nohy trcali hore
potom uz len hlavu na klat , jeden svih sekerou, nechat stiest, osklbat, vykuchat, povazit , zamrazit ... :-)
@Smejkad , tak si priprav peniažky, napísala som už tri knihy :-D, len nie o mojich zážitkoch. Neviem, či by ti paranormálne romance sadli, ale ak sa ti páči môj štýl písania, možno by ťa potešili knihy, ktoré neplánujem vydávať a píšem ich pre vlastné potešenie: ak chceš, nájdeš ich na mojom blogu: paranormalromance.wep.sk
@Hannah22 , my sme z nich použili iba prsia, ostatné zožral pes. Proste nám to nechutilo.