Včera bola nedeľa, oslava je v utorok, tak si hovorím, pustím sa do toho. Vymyslela som si, že urobím mramorovaný korpus. Veď aby to bolo pekné v reze, nie?
Moje obvyklé cesto na korpus však bolo nejaké divné. Robila som ho ako vždy, ale bolo husté a naskrze sa nedalo liať tak, aby bol výsledok mramorovaný. No ale po troche hrešenia sa to ako tak začalo ponášať na mramorový korpus a ja som celú nádheru dala piecť do remosky. Už pri tom ceste som to mala radšej vzdať, lebo poznáme to: keď sa darí, tak sa darí!
Lenže ja nie! Kdežeby som to ja vzdávala, kým mám len milimeter nepocuchaných nervov v tele! Korpus sa teda piekol. A piekol. A piekol. Mohla som doňho špajdľou pichať, koľko som chcela, vnútri bol stále surový.
Nakoniec som si na ukľudnenie otvorila knižku a začítala sa...no samozrejme, že ma od knihy vytrhol až fakt, že som pre dym nevidela na písmenká. V remoske sa črtalo čosi čierne, tak som to vyklopila von a verná svojmu optimizmu som sa výsledné čudo pokúsila zachrániť.
Vysvitlo, že zhorený bol korpus len na povrchu a to som zrezala. Ale aspoň konečne nebol vnútri nedopečený. A čo viac, keď som ho rozkrojila, ukázal sa presne taký prenádherný mramorový vzor, aký som zamýšľala! To je šťastie!!!
A tak som sa v obnoveným optimizmom pustila do krému. Uvarila som puding. Cha! Lenže to nebol môj obvyklý doktor etker, ale nejaká napodobenina, ktorú doniesol môj manžel. Jednak to chutilo príšerne práškovo a jednak to bol jeden z tých hnusných pudingov, ktoré nestuhnú ani za svet a naopak, čím dlhšie sa nechajú tuhnúť, tým viac sa roztekajú, až je z nich čisté mlieko!!! Aby som to zachránila, rozmrvila som do pudingu balenie disko keksov, nech to trochu zhustne a doplnila ešte pre istotu aj tortové želé, aby to držalo. No nedržalo!!!
Celá napálená som do toho išla vmiešať maslo... seklo sa. Ale čo, chutiť bude hádam aj tak!
Už mi tiekla voda zo zubov, ale ešte som to nevzdávala!!! Keď som naplnila milý korpus polotekutým "krémom" - tie úvodzovky som si nemohla odpustiť - celý výtvor som obalila potravinárskou fóliou, aby milý maglajz nevytekal a nezasvinil mi pol chladničky.
Medzi tým som si spravila odpaľovanú poťahovku, ktorú som robila už aspoň 20 ráz a vždy bola perfektná.
Už z posledných síl som vytvarovala tortu do finálnej podoby auta - no od ibizy to malo ďaleko, skôr to pri dávke fantázie pripomínalo medveďa na štyroch kolesách.
Úplne znechutená som sa dala výtvor poťahovať a moja dokonalá poťahovka sa trhala ako mokrý toaletný papier!!! Cez trhlinky v poťahovke začala vytekať pudingová brečka...
Výsledok - torta je v chladničke, dnes sa pokúsim prehovoriť, alebo podplatiť psa, aby to zožral. Kuchyňa bola špinavá od podlahy až po strop, všade omrvinky, kúsky poťahovky, striekance pudingového krému a podobných vecí, riadu plný drez a môj tlak tak dvesto na sto.
Dnes po príchode z práce idem na repete. Držte mi palce! Keď budem hore aj do polnoci, Viktorko tú svoju Ibizu dostane! Ale aspoň som sa poučila. Sú totiž dni, keď pokašlete všetko, na čo siahnete a keď sa to začne zvrhávať, radšej to treba nechať na druhý deň. Lebo keď sa darí, tak sa darí!!!
Síce to nezje, ale chalan sa aspoň zahrá. A na tortu hadam aj zabudne... ;)