Boli sme u mojich rodičov a mama upiekla punčové rezy. Krásne sa jej vydarili, bolo treba na ne ešte spraviť polevu. Akosi sa jej pošmykla ruka a namiesto štyroch-piatich kvapiek farbiva/používala vtedy červený bretón- zvláštne, čo si človek nezapamätá.../, to bolo vééľa kvapiek. A poleva nebola jemne ružová, ale takmer červená. Mame bolo ľúto použitého cukru i námahy, nuž to domiešala a koláč potiahla takmer červenou polevou.
Punčáky sú u nás obľúbené, aj tieto boli šťavnaté a fantastické, mizli jedna radosť aj napriek neobvyklej farbe polevy. Dcérka si ich zvedavo obzerala a skôr než ochutnala, spýtala sa, či je to na vrchu kečupík/mala asi dva a pol roka/. Zasmiali sme sa a punčáky odvtedy nie sú punčákmi, ale kečupíkový zákusok a občas musím vysvetľovať, že nejde o zákusok s kečupom, ale ...
Čas letí ako bláznivý, dcéra je už veľká slečna, kečupíkový zákusok je stále obľúbený, a ja spomínam....
mile spomienky :-)
ja som este na zakladke chcela nasich prekvapit - velkacka, no nie? :-)
a narobila som farebne pusinky, ale ake ! :-))))))
neslahala som ich nad parou - to bolo prilis nebezpecne !, takze skoncili ako placky hrube 2-3 mm
ked som videla, ze to zacina smrdiet pruserom, svihla som tam cukrarenskej farby - breton, preto som si spomenula :-)))
no a nasi v snahe ma podporit hrdinsky lamali zuby na tmavozelenych, modrych a hnedych placatych cudach :-)))
pojedli chudaci vsetko, ale nejaky cas som potom dala kuchyni pokoj, pre istotu :-)))))