Priložila zo dve polienka, aby sa rúra dobre rozohriala. -Z tak mála surovín Medvedie labky?- nešlo nám to do hlavy, veď medveď je veľký, to mu nebude ani na predné laby. Doniesla som zo špajzu kakao, mlynček na orechy a dvojmiskové váhy, veď musíme odvážiť potrebné množstvo. Dali sme to do misky a všetko spolu zmiešali, aj sme ochutnali, či budú tie Medvedie labky dobré. Až keď nám Zuzka povedala, že to máme natlačiť do tých malých formičiek, stále sme pochybovali, čo to pečieme.Dúfali sme, že v rúre aspoň trochu narastú. Omamná vôňa klinčekov sa šírila po dome, čo znamenalo, že už bude naše dielo upečené. Keď formičky trošku ochladli ukázala nám, Zuzka, ako by sa mali koláčiky dostať z nich von. Nechceli vypadnúť ani za svet.-Hovorili sme ti, že na medveďa sú tie formičky malé!- Treba poriadne buchnúť!- Búchali sme ako diví, ale nič. Hádzali sme ich o stôl, ale nič. Chlapcom sa to zapáčilo, lebo padali aj na zem. Tak ich hádzali aj o zem. Omrvinky z nich boli všade, ale ani jeden koláčik ako sa patrí. Mama dobehla z dielne, že čo je to za buchot. Keď zbadala tú spúšť, zalomila rukami. My sme boli celí od múky, formičky po celej kuchyni a pod stolom strakatá mačka chrumkala úlomky našej výroby. -Kto to vykonal?- My nie, to Lucia, veď vieš, že dnes straší.- My sme to tak už našli, vyhovárali sme sa. Záver bol jednoznačný:- Upratať kuchyňu, zamknúť dvere a dávať pozor aby u nás už viacej nestrašila ani Lucia ani Zuzka. Do Vianoc sme so Zuzkou a mojou mamkou napiekli ešte veľa koláčikov.
Priložila zo dve polienka, aby sa rúra dobre rozohriala. -Z tak mála surovín Medvedie labky?- nešlo nám to do hlavy, veď medveď je veľký, to mu nebude ani na predné laby. Doniesla som zo špajzu kakao, mlynček na orechy a dvojmiskové váhy, veď musíme odvážiť potrebné množstvo. Dali sme to do misky a všetko spolu zmiešali, aj sme ochutnali, či budú tie Medvedie labky dobré. Až keď nám Zuzka povedala, že to máme natlačiť do tých malých formičiek, stále sme pochybovali, čo to pečieme.Dúfali sme, že v rúre aspoň trochu narastú. Omamná vôňa klinčekov sa šírila po dome, čo znamenalo, že už bude naše dielo upečené. Keď formičky trošku ochladli ukázala nám, Zuzka, ako by sa mali koláčiky dostať z nich von. Nechceli vypadnúť ani za svet.-Hovorili sme ti, že na medveďa sú tie formičky malé!- Treba poriadne buchnúť!- Búchali sme ako diví, ale nič. Hádzali sme ich o stôl, ale nič. Chlapcom sa to zapáčilo, lebo padali aj na zem. Tak ich hádzali aj o zem. Omrvinky z nich boli všade, ale ani jeden koláčik ako sa patrí. Mama dobehla z dielne, že čo je to za buchot. Keď zbadala tú spúšť, zalomila rukami. My sme boli celí od múky, formičky po celej kuchyni a pod stolom strakatá mačka chrumkala úlomky našej výroby. -Kto to vykonal?- My nie, to Lucia, veď vieš, že dnes straší.- My sme to tak už našli, vyhovárali sme sa. Záver bol jednoznačný:- Upratať kuchyňu, zamknúť dvere a dávať pozor aby u nás už viacej nestrašila ani Lucia ani Zuzka. Do Vianoc sme so Zuzkou a mojou mamkou napiekli ešte veľa koláčikov.
Diskusia k článku