Po revolúcii nás okrem iného šitu zaplavili aj bilbordy s obrovskými farebnými reklamami – veď si to pamätáte. Keďže sme na to neboli zvyknutí, chvíľu – ale naozaj iba chvíľu – to snáď bolo aj zaujímavé. A tie isté obrázky frčali aj v telke, aby sme náhodou nezabudli a aby si to vryl do pamäte každý, či vie čítať, či nie.
Mali sme vtedy ešte záhradu, bolo leto, marhule zreli ako besné, gladioly v plnom kvete, no, proste, obdobie asi ako toto. Obvykle som chodievala do záhrady autom ale niekedy sa mi nechcelo šoférovať, veď emhádé bola a nebolo treba ísť ďaleko peši. I bola nedeľa poobede (podvečer, a čo ja viem), išla som domov a ako správny pako, vliekla som veľký kôš plný marhúľ, veľkú kyticu gladiol a kabelku cez plece, veď dáma, né? No, kabelku ako kabelku, mám rada veľké kabelky, do ktorých sa mi zmestí veľa vecí alebo aj menší nákup a ktoré sú následne ťažké ako šľak. Ani osobnú zbraň nepotrebujem, stačilo by zákerníka ovaliť tou kabelkou, ešte by ma prosil, aby som mu neubližovala, že už bude dobrý. Bolo horúco, autobus vyzeral zvonku ako jaternica, lebo ľudia sa vracali z kúpalísk i výletov. Boli sme tam napchaní ako blázni, sardinky mali oproti nám v konzerve úplný priestorový luxus, voľna ajajáj, vzduch v autobuse ani nebol, lebo sa tam nezmestil, každý otrávený, unavený, jedovatý, človek stál neviemkomu na nohe, šofér brzda – plyn ale ani spadnúť ste nemohli, lebo nebolo kam. Ak by náhodou bol niekto omdlel, ani na to nikto nepríde, lebo by aj tak stál pekne v pozore. Predstavte si na starých autobusoch zadné dvere, tam, na strane šoféra, je schodík a na ňom dvojsedadlo a pred ním zábradlie a tyč. Ja som sa vopchala k tej tyči, tvárou oproti sedadlám (to je dôležité), držiac sa tyče, no, držiac sa, visela som tam ako opica na orechu, v ruke kytica, na pleci kabela, kôš stál v lufte niekde okolo kolien. Oproti mne na tie sedadlá si sadli dve panie, vyzerali ako mama s dcérou a tri deti, ktoré boli s nimi, jedno tej mladej panej hovorilo mama, dievčatko tak 5 - 6 ročné, ktoré jej sedelo na kolenách a tie dve ďalšie tam boli napchaté pri nich a hovorili jej teta. A všetky tri staršej panej babi . Viditeľne unavené, viditeľne na ceste z báječného výletu, ufúľané, spokojné, mladá mama bola rovnako nadšená ako tie deti. Tak som sa na nich pozerala, lebo veď kam inam, keď mi sedeli pred nosom a nostalgicky som spomínala na časy, keď boli v tom veku moje decká a ja som ich vláčila po výletoch. Ľudia v autobuse boli otrávení, ufrfľaní, vzduch žiadny, napätie normálne citeľne gradovalo, už som čakala, kedy sa kto s kým vyvadí. A tá malá na maminých kolenách furt a v jednom kuse mlela. Mamí ... a mamí ... o všetkom a o ničom, veď ako deti a mama jej starostlivo na všetko odpovedala. Išli sme dolu Pražskou smerom k SAV, bratislavčania vedia, dlhá cesta, na jednej strane múúúúúr (to akože dlhočizný múr :-)) ) a na ňom jeden plagát vedľa druhého, až oči prechádzali. Malá pozerala, občas okomentovala, sledovala tie plagáty. Autobus sa plížil štýlom zvaným šourák, krok sun krok a co krok to prd, vzduch hustol až do viditeľna a ľudia prispávali, lebo existovať sa tam nedalo. Na chvíľu záhadným spôsobom nastalo v autobuse úplné ticho, ani motor nehučal, všetci zmĺkli, išli sme práve okolo plagátu propagujúceho dámske hygienické potreby, keď tu zrazu sa do toho ticha ozval krásny, jasný, zvučný a zreteľný detský hlások: mamí, aj ty si kúpiš vložky s krídelkami? Nikde v celom autobuse nebolo miesto, kde by sa to bolo dalo prepočuť alebo nepočuť. A zrazu každý ožil, zrazu sa každý začal usmievať, ľudia sa vrteli aby sa nezačali nahlas rehotať, už nikomu nevadilo, že mu sused stojí na nohe a že on zas toho druhého dloubá lakťom do pečienky. Vypuklo príjemno a ľudská atmosféra. Pozerala som sa na tie dve panie a priznám sa, hoci som naozaj chcela zachovať dekórum a len sa chápavo usmiať, nakoniec som sa cerila ako idiot, lebo taký prirodzený a prostoreký bol kedysi aj môj najmladší syn a pamätám si, čo všetko som si s ním kvôli tomu užila. Staršia pani, keď to počula, zbledla, stuhla ako kameň, zatvárila sa zhrozene, niečo chcela povedať ale nakoniec sa len natočila a mĺkvo zaťala oči do okna tváriac sa, že jej sa to netýka, že veď ona k nim ani nepatrí. Mladá, teda mama, sa najprv zarazene pozrela na svoju ratolesť a vidiac otázku v tých nevinných, detských očiach, pekne nahlas, tak ako na každú otázku predtým, odpovedala: áno, miláčik, kúpim. A začala sa tak strašne smiať, že jej naozaj slzy tiekli z očí a v prachu na lícach jej robili jarčeky. Objímala tú svoju ratolesť a smiala sa a smiala a občas jej pacla pusu na vlasy. A malá bola celá spokojná, lebo sa dozvedela, čo chcela vedieť. A odrazu sa cestujúci usmievali, ó prepáčte, že vám stojím na nohe, veď viete, miesta niet a ten lakeť z vášho oka dám preč hneď, ako ho budem mať kam umiestniť a na najbližšej zastávke si ľudia pomáhali vystupovať, dávali si prednosť, zdravili sa dovidenia a priali si pekný večer. Myslím, že som sa vtedy stala svedkom malého zázraku. :-)))
Koniec: O dve zastávky som vystupovala aj ja, čo ma mrzelo, lebo keby som nebola mala košisko plný marhulí, bola by som sa ochotne previezla, aby som mohla pozorovať tie dve.
mile a naozaj zo zivota, co si budeme nahovarat, kazdemu sa nieco podobne uz prihodilo, akurat ze nie kazdy to zvlada s takym prehladom, ako dotycna mamina :-)
ja mám tiež pár zážitkov hlavne so staršou dcérkou...keď mala asi 4 roky, išli sme v MHD pár zastávok k babke a niekomu asi "ušlo", alebo mal psí exrement na topánke, dodnes neviem, ale dcérka na celý autobus: mamíííí, to ty si si prdla?????....no, čo k tomu dodať...ale tuším som sa začala smiať a vysvetlila som jej, že som to veru nebola ja a že určité veci sa nepatria vravieť na verejnosti. ale odvtedy som sa nie raz červenala:):):)
Tiež sa vrtelo na sedadle MHD také životaschopné chlapča a len naraz mu niečo napadlo a hovorí mame:
- "mami, ty si musela byť v noci strašne hladná!!!"
Mamička nestačila ani zareagovať, keď sa všetkým okolostojacim dostalo aj hneď vysvetlenia:
- "keď si papala tatinovi pišuľu" - doplnil chlapček.
Okolostojaci mali nesmiernu zábavu, ale mamička okamžite vystupovala ........