Foto: Pravda - Ivan Majerský
Obdivovateľom tejto rastliny, či skôr modifikovaného stonkového orgánu, rastúceho vodorovne pod zemou, nie som ani ja. Máme ho však na stole a tak sa mu musíme venovať. Ľudstvo zázvor, po slovensky ďumbier (Zingiber officinale), pozná už viac ako päť tisícročí. Pochádza z juhovýchodnej Ázie a oddávna je základným kameňom indickej a čínskej medicíny.
Do Európy, do starého Ríma, sa dostal až pred dvetisíc rokmi. Angličania ho oveľa neskôr pridávali do omáčok, mäsa aj perníkov. Prvé zázvorové pivo uvarili Íri až v polovici 19. storočia (ginger ale). Zázvor „zohrievajúce korenie“, podporujúce trávenie aj krvný obeh má pozoruhodné metabolické aj antimikrobiálne účinky...
Pomerne neskoro tento „botanický cestovateľ“, spájajúci svet v kuchyni aj v medecíne, zavítal aj do našich krajov. V predminulom storočí už naše staré matere varili šípkové čaje obohatené ďumbierom, pridávali ho do omáčok, gulášov, do sladkého „čajového“ pečiva. Perníky a zázvorníky stáročia patria v Európe k tým najpopulárnejším sušienkam.
Z nášho kontinentu sa presunuli aj do Ameriky. Doma je však doma. Nikde a nikdy som tak chutné a príťažlivé zázvorníky vo svete v porovnaním s našimi skalickými, orešanskými či modranskými nekoštoval. Tie modranské mali pred časom minimálne taký dobrý zvuk ako naše víno...
Pezinčanom sa ospravedlňujem a vraciam sa k receptu strýca Marcina. Je prostý. Pomeľte mäso tej najvyššej kvality. Pridajte doň cesnak, nastrúhaný pór a drobné kúsky zázvoru. Mäsové guľky opečte na olivovom oleji. Keď sa dopekajú pokvapkajte ich sójovou omáčkou. Nuž a ak chcete zvýrazniť ich zázvorový „šmrnc“, tak na tanieri ich ešte oživte pár kvapkami šťavy z čerstvého zázvoru. Podávajte ich s varenými zemiakmi a nalejte si čašu pezinského vlašáku...
Diskusia k článku