Opäť sú vaše ústa lačné, opäť rozmýšľate, ako upokojiť svoje fyziologické potreby. To už je vážne. Buď ste majster a dokážete aj čosi viac, alebo pozriete do peňaženky a skočíte do obľúbenej vývarovne alebo reštaurácie. A keď je vaša debetná karta na nule, tak potom to už opäť nie je zábava...
Našťastie, to nie je môj prípad. Hotelovú akadémiu som síce nevyštudoval a kuchárom špičkovej „reštiky“ som tiež nikdy nebol, mám však potravinárske vzdelanie a v živote som dosť cestoval. Obdivoval som jedlá všetkých svetadielov a mnohému som sa priučil. Dnes nemám problém nakŕmiť v našej modranskej enotéke aj dve–tri desiatky návštevníkov...
Minulý týždeň bol pre mňa ťažkou skúškou. Ženil sa náš ostatný syn Jakub. Bral si Lucku a deň pred svadbou sa zišla u nás celá rodina. Z Mníchova, zo Salzburgu, zo Skalice. Ľudí bolo treba slušne zasýtiť. Pod rozkvitnutým jedlým gaštanom sme rozložili stoly voňajúce čerstvými dobrotami. Priezračná slepačia frkacúlová polievka, lokše, knedle, nové ružové maďarské zemiačiky, basmati ryža. V hlinených kutchanoch pečené kačice, bravčová krkovička na španielskych sladkých paprikách a dolnozemská smotanová sarma.
Od rána som varil, kuchtil, roznášal, do polnoci upratoval. Nevravte, že to bola zábava! Pre prezretého sedemdesiatnika drina. Až krátko pred polnocou som padol na kolená. Samozrejme, s pohárom akurátne vychladeného nášho muškátu z čarovného honu Plázle...
Diskusia k článku