Foto: Pravda - Ivan Majerský
Predsa len duševno už môže slobodnejšie dýchať. Naši potomkovia už netušia, čo je to vycestovacia doložka a naši rodičia, pokiaľ ešte žijú, si môžu zájsť do Hainburgu na deci mladého Grüner Veltlineru. Tak to bolo, veru…
Sedel som v záhrade pod našou polstoročnou mandľou a nechal sa unášať modranskými zvonmi. Katolíckymi aj luteránskymi. Bol som ako vo vatičke a zrazu zazvonil telefón. Redakcia Pravdy, sám nový šéfredaktor. „Tady Petr Šabata, mluvím s profesorem Malíkem? Jo, jsem u aparátu…“
Rýchlo sme sa dohodli. O dva dni navečer, pri fľaši vychladeného modranského cyrifandla sme diskutovali dlho do noci. Petr dal ponuku a ja som ju prijal. O týždeň, o dva začali v bývalom komunistickom denníku vychádzať moje fejtóny.
Napred výlučne o víne, potom o ľuďoch a ich tradíciách, potom prišla kulinarika, gastronómia, gulášové a cestovinové dobroty, či oživovanie storočných receptov dolnoorešianskej majsterkuchárky Štefánie Spevákovej.
Nie desiatky, nie stovky, ale podnes takmer tisícdvesto Malíkových fejtónov! Moje príspevky sa potom časom udomácnili aj vo Vareche, v prílohe spomínaného denníka, a na portáli Varecha.sk.
Držím varechu z lipového dreva v ruke a odieram ju ďalej v mojom starom smaltovanom kastróliku. Výsledok musí voňať aj chutiť. Možno príde i prekvapenie, tanier mám prichystaný aj pre Petra, skvelého pražského novinára Petra Šabatu...
Diskusia k článku