Vari ani jeden muž, ktorý slúžil vínu, sa netešil takej autorite medzi vinármi ako Vilém Kraus. Bol mimoriadne všestranný a zručný vinohradník, nožnice v jeho rukách sa premieňali na Michelangelovo sochárske dláto.
Navrhol srdcový rez, slávnu českú alternatívu Moserovho vedenia viniča, a Nemci ho zbožňovali, keď prišiel s inou praktickou novinkou – vertikálnym tvarom vedenia viniča. Krausovo Vertiko bolo ako stvorené pre vinice vysadené na prudkých svahoch najkrajšej európskej vínorodej rieky.
Kraus bol človek Homo vinus universalis. Nebol obyčajný vinohradník. Ako šľachtiteľ stál o niekoľko stupienkov vyššie. Nebol ani obyčajný vinár, ale skvelý enológ, ktorý vystopoval v každom víne jeho tajomstvo. Bol erudovaný vysokoškolský pedagóg, vynikajúci znalec vinárskej histórie starého Ríma.
Keď prednášal o víne, predstavil ho nielen ako nápoj vzrušujúci ľudskú myseľ a prinášajúci pôžitok, ale s vínom prezentoval aj spoločnosť a jej morálku.
Miláčik vinohradníckeho ľudu
Kraus nebol britký kritik vína a vinárov. Bol to milý človek a hľadal slová, aby neublížil, ale, naopak, ak našiel chybu, tak povzbudil. V dnešných časoch niečo vzácne, neraz sa znalci božského moku usilujú dostať do pozornosti milovníkov vína práve tým, ako niektoré víno a jeho tvorcu znosia.
Kraus volil opačný prístup, a možno práve preto ho mali ľudia radi počnúc študentmi a končiac obyvateľmi moravských a slovenských vinohradníckych viesok.
Bol príkladom moderného vzdelaného Európana. Plynne rozprával po nemecky, francúzsky a rusky. Hoci Česko malo vždy bližšie k nemeckej, a teda západoeurópskej kultúre, Kraus bol mostom, ktorý spájal vo vinárskom svete Západ s Východom. Videl obrovské genetické bohatstvo, znalosti a potenciál vinohradníctva v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu.
A bol mostom aj na Západ pre všetkých svojich rodákov, ktorí sa po revolúcii s veľkou zvedavosťou vydali do Rakúska, Nemecka a Francúzska objavovať tamojšie vinárstva. Nemohli dostať lepší výklad o víne, pretože pán profesor sa vyznal nielen v ňom, ale aj v tom, ako víno utváralo históriu tej-ktorej krajiny. Bez zveličenia možno Krausa označiť za vinárskeho polyhistora.
Nebol však iba znalcom dejín, on dejiny českého a slovenského vinohradníctva a vinárstva aj vytváral. Musel si to uvedomovať, ale nikdy sa nevystatoval tým, čo vie. Za Krausa hovorila práca, odrody viniča, knihy a stovky jeho žiakov.
Aj vinárske hviezdy z Moravy či zo Slovenska sa hrdo hlásia, že chodili do školy k profesorovi Krausovi. Miroslav Petrech, Ondrej Korpás starší aj mladší, Vladimír Mrva, Milan Pavelka, to je len napochytre výpočet slovenskej vinárskej elity, ktorá odvodzuje svoj podnikateľský, šľachtiteľský či jednoducho životný úspech od veľkého Čecha Viléma Krausa.
Kraus bol muž úctyhodnej vysokej postavy. Už ňou vzbudzoval autoritu a pútal pozornosť. Mal elegantné spôsoby muža starých čias, príjemné džentlmenské vystupovanie. Pôsobil ako človek s etosom, mravmi veľkých postáv prvej Masarykovej republiky.
Vysokoškolského titulu profesora sa však dočkal až po revolúcii. To už mal odučených 27 rokov v Lednici, predtým desať rokov práce výskumníka vo Velkých Žernosekách. Bol to zrelý muž pripravený naštartovať a povzbudiť k podnikaniu s vínom všetkých svojich študentov a priateľov. Moravský vinár Miloš Michlovský, dlhé roky pravá ruka Viléma Krausa, o ňom povedal, že bol najväčším kamarátom vinárov. Autoritou profesionálnou aj ľudskou. „Decká!“ tak sa prihováral k mládencom a dievčatám, čo sa zapísali na jeho prednášky. A študenti ho volali „náš táta“.
Chlapčenský sen
Všetci, čo Krausa bližšie poznali, o ňom vravia, že bol prajný a láskavý človek, ktorý pozorne načúval a nielen svojmu vinárskemu poslucháčovi. Ale napriek zjavnej dobrotivosti vedel ísť nekompromisne a húževnato za svojím cieľom.
Bol šťastný človek, pracoval bez toho, aby sa očividne namáhal. To dokážu len ľudia, pre ktorých je práca šťastím. Vinič a víno sú pre človeka jednou z najväčších výziev. Niet roka, ktorý by sa podobal na predchádzajúci, a nič tak dokonale nevyjadruje premenlivosť a kreatívnosť prírody ako víno. Stvoriť veľké víno sa môže podariť len človeku obdarenému schopnosťou viesť priateľsky rozhovor s prírodou.
Víno sa stalo Krausovou vášňou. Nežil v krajine, ktorá by červenému vínu podarovala najkomfortnejšie životné podmienky. Nielen české aj slovenské červené vína v porovnaní s juhoeurópskymi prehrávali až do oteplenia v minulom desaťročí vo farbe, zrelosti, chýbalo im slniečko. Kraus na tento nedostatok odpovedal po svojom – vyšľachtil Neronet a Rubinet.
„Dal som sa do šľachtenia a vytvoril odrodu, hrozno ktorej dozrievalo dosť skoro. Podarilo sa mi to skrížením Svätovavrineckého a Modrého Portugalu. Po portugale zdedil Neronet skorosť a hojnú úrodu. To však nestačilo, a tak som tohto kríženca posilnil odrodou, ktorú som získal skrížením Cabernetu Sauvignon a Alicante Bouchet. Kabernet je jedna z najlepších odrôd a alikante je zasa výborná francúzska farbiarka. A podarilo sa. Neronet dozrieva podobne ako portugal zavčasu, nemá však ako on príliš veľa kyselín a veľmi dobre sa hodí na výrobu vín s charakterom južného vinárstva.“
Takto opísal Kraus vznik novej odrody. Príbeh, ktorý vznikal dlhé roky – odroda stojí šľachtiteľa okolo 20 až 25 rokov práce – som si vypočul v malom lednickom vinohrade za rodinným domčekom Viléma Krausa v roku 2002. Jeho vinica bola plná novošľachtencov a v pivnici stálo množstvo fliaš. Nestačí dopestovať novú odrodu, ochutnať jej hrozná, treba ju preskúmať, keď mušt prejde veľkou metamorfózou a premení sa na víno.
Viera v intuíciu
Na profesionálnych degustáciách majú znalci na opísanie vína pár minút. On si na rozhovor s vínom ponechával dvadsať až dvadsaťpäť minút. Ovoniaval ho ako kvet, usrkával po malých dúškoch, maznal sa s ním v ústach a potom sa o deň k nemu opäť vracal. Správal sa k nemu ako k človeku, chcel sa o ňom dozvedieť čo najviac, poznať, ako reaguje na kontakt so svetom, keď sa v pohári otvorí.
Víno Krausa po celý život fascinovalo, dával sa zvádzať, ale nestrácal pritom hlavu. Bol racionálny romantik. Zamilovaný, ale s nadhľadom. A touto kombináciou fascinoval svoje okolie, študentov predovšetkým. Šľachtiteľ musí mať inštinkt na výber správnych rodičov budúcej odrody, pedagóg schopnosť posúvať dopredu mimoriadne talenty.
Ku Krausovým objavom patril nesporne slovenský šľachtiteľ Ondrej Korpás. Keď ho Kraus po skončení štúdií vyprevádzal z Lednice, podaroval mu 15 krížencov viniča vytvorených kombináciou Rulandského sivého, Leánky a Rizlingu rýnskeho. Názvy mali naozaj symbolické – Svojsen, Rulenka, Ruler.
Dlhé roky o nich nebolo nič počuť. Korpás, dnes vinohradnícka legenda južného Slovenska, sa s učiteľovým darom hral ako klenotník s drahým kameňom. Po päťnásobnej selekcii vybrúsil z Krausových krížencov jagavé diamanty.
Svojsen a Rulenka, ktorým na Morave nedávali pred 40 rokmi veľkú budúcnosť, dospeli pod starostlivou Korpásovou rukou. Možno im prospelo oteplenie, ale predovšetkým nekonečná Korpásova trpezlivosť a viera v Krausovu intuíciu.
Aké víno je vlastne Svojsen, čiže Krausov sen? „Mok s nonšalantnosťou burgundských pinotov, romantikou ušľachtilých moselských rizlingov a ohnivým srdcom balkánskej leánky,“ odpovie Korpás. A jeho syn, ktorý takisto študoval u profesora Krausa, dodá, že toto víno obsahuje to, čo je v iných veľmi zriedkavé – aromatickú stopu pomaranča, črtu veľkého vína.
Slovenská stopa
Veľkí vinári žijú v odrodách a ľuďoch, ktorí rozvíjajú ich duchovné posolstvo. Miroslav Petrech, autor rizlingu, ktorý nadchol nekompromisného kritika vína Američana Roberta Parkera, povedal, že na to, aby sa človek stal žiakom profesora Krausa v Lednici – malom Oxforde na južnej Morave – musel zodrať niekoľko párov gumákov vo viniciach. To bol samozrejmý základ a k nemu študent musel pridať svoju bystrú hlavu a sviežu myšlienku.
„Pri všetkom, aj vo víne, by mala byť na prvom mieste myšlienka. Sila je dobrá, myšlienka je lepšia, sila s myšlienkou najlepšia,“ vravieval Kraus. Myslím, že v tejto poučke, ktorú odvodil zo svojej bohatej životnej skúsenosti, určil jeden z princípov veľkého vína," spomína na Krausa Miroslav Petrech.
Kraus bol estét a prirovnával víno k žene, čo miluje krásu, prepych, nádheru. V októbri 2010 pozval vinár Vladimír Mrva svojho profesora na prehliadku novej pivnice. Keď v sprievode Mrvu, Korpása a Petrecha zišiel po schodoch a uvidel pod mohutnou klenbou zlatisté sudy, ohromený sa zastavil.
„To nie je pivnica, ale kostol, nádherný chrám vína,“ ožil profesor. Prechádzal s priateľmi od suda k sudu a s potešením a zrejmým pôžitkom ochutnával vína.
Zjavne mu chutilo Rulandské modré 2009 z Čachtíc vyzrievajúce v barikovom sude. Toto víno, ktoré Burgunďania poznajú ako Pinot Noir, sa pestovalo na Morave a Slovensku už od stredoveku. Kraus, vyznávač kontinuity to okamžite ocenil.
„Je to jedno z najlepších červených vín v našich zemepisných šírkach, ibaže stále nedoceňované,“ pripomenul Kraus a potom zložil Mrvovi kompliment, na aký sa nezabúda. „A hľa, Vlado Mrva ukázal, že Slovensko je schopné dorobiť elegantný, jemný, zamatový Pinot Noir. Taký, aký sa rodí v Burgundsku.“ Veľká poklona slovenskému vínu od majstra.
Moravan Miloš Michlovský nazval Krausa českým Aubertom de Villaineom. Nie náhodou, veď vedno s týmto tvorcom nádherných červených vín zo slávneho vinárstva Romanée-Conti Vilém Kraus zdieľal myšlienku, že „niet modernejších vín, ako tie, ktoré sú produktom viniča vyjadrujúceho terroir, dielom vinára rešpektujúceho prírodu“.
K tomu niet čo dodať, len sa usilovať vyrábať takéto vína.
Diskusia k článku