Oberáme posledné dve vinice. Lichnerov vlašák pri kalvárii, v hone Kramáre, a frankovku v najlepšom modranskom „cru“, v našich obľúbených Plázloch. Vlašák je zdravý, má nadštandardnú cukornatosť a „lemberger“ – frankovka je už na pohľad lákavá. Akoby aj nie, veď je to klonový materiál modranských výskumníkov...
Ľudí s nožnicami je tu ako maku. Naši priatelia, rodina, brigádnici, aj paštekári s deťmi. Oberačka ide od ruky, maďarské zelené debničky sa plnia jedna radosť. Doobeda je jedna „pikniková“ prestávka a po nej záverečný šprint. Po trinástej je hotovo. Akurát.
Ľudia už vyhladli. A zaslúžia si dobrý a sýty obed. Budú ho mať. Veď od rána sa zvŕtam v kuchyni. Navariť pre štyri desiatky hladošov nie je až také jednoduché. Vára musí byť chutná a navyše mala by byť „šmrncnutá“ modranskou tradíciou...
Oldomáš bol na námestí v našom rekonštruovanom neorenesančnom dome. Hrniec hokaidovej krémovej polievky s lúpanými slnečnicovými jadierkami bol vylízaný za desať minút. Čerstvý šenkvický chlebík sa míňal ako teplé rožky. S prípravou hlavného jedla bolo viac roboty. Vinohradníkova zemiaková placka plnená bravčovými kockami s majoránom išla na dračku. Nuž a kto bol ešte hladný, siahol po pečenej kačke s lokšami. Chrumkala, zajedala sa červenou dusenou kapustou a cesnakovými lokšami.
Po hlade prichádza smäd. Deťom sa nalieval odkalený mušt z bieleho burgundu, ženy dávali prednosť sladučko–pichľavému burčiaku z cirifandlu, nuž a tí najskúsenejší už popíjali mladý iršaj. Slnko stále hrialo, deti sa hrali na piesku, mamičky klebetili a „narobení“ páni chodili už od suda k tanku a koštovali rodiace sa vína postcovidového (?) roku 2021. Bolo nám fajn. Oberačku máme za sebou. My si už trochu oddýchneme. Necháme však pracovať kvasinky a baktérie. Hádam si opäť porozumejú...
Diskusia k článku