Za Trstínom sme sa prehupli cez Bielu horu, potom preťali Senicu, odbočili na Skalicu a v Sudoměřiciach vstúpili do kraja Slováckej vinárskej podoblasti. Motali sme sa dedinkami a nasávali pôvabný kraj našich moravských bratov. Rohatec, Hodonín, Mutenice a napokon cieľ našej cesty – Svatobořice – Mistřín.
Dve obce z 13. storočia, ktoré sa v roku 1964 spojili do jednej. Požehnaný kraj, dobrí ľudia Dolnomoravského úvalu, ktorým preteká riečka Kyjovka. Na konci dediny sme odbočili nedobrými cestami nahor. Krajina s črtami toskánskych obrazov sa otvorila. Lány už pokoseného obilia, ovocné sady a riadky vzorne obrobených viníc. Desiatky odtieňov zelenej, okrovej aj žltej.
Zastavili sme na obrovskej prírodnej plošine pred skromnou stavbou „Kukle 28“. Krajom znela slávna Varmužova cimbalová muzika (*1964). Privítal nás primáš Pavel a predstavil nám svojich troch bratov a dve sestry. Hralo sa, počúvalo sa a koštovalo sa. Vyše sto slováckych kvapalných pokladov. Skvelé neuburgy, magnetizujúce soviňóny (čarovný Veverkov z Čejkovíc), moky Dufekove, vlašáky, ryňáky, pinoty. Takmer stovka degustátorov sa oblizovala. Ani žalúdky nezostali prázdne. Každý návštevník platil vstupné vo forme dvoch klobás! Za najlepší bol vyhodnotený „vurst“ – čatajský mogon z dielne Miloša Ružeka z Modry – Kráľovej...
Stoly boli plné tamojších dobrôt. Slaných i sladkých. Pečený bôčik, sušené šunky, slaná štrúdľa s nivou, lístkové tyčinky s mäsom, jemné fašírky od Vlkoša, desiatky druhov syrov. A sladkosti? Nedostižné moravské koláče, marhuľová aj slivková bublanina, žĺtkovo–orechové rezy, starožidovský mrežovník, škoricové slimáky, smažené koblihy, modranské scískance... Nádherná vinársko – záhradná slávnosť v nádhernom kraji.
Bolo popršané, vzduch sviežo voňal vyzretým maštaľným hnojom. Slivkové stromy boli obťažkané tmavými lilafialovými plodmi a na marhuliach viseli posledné, už zosychajúce moravské marhuľky. Prešiel som vinicou nahor a točiac sa okolo svojej osi, krúžil som horizontom krajiny. Na juhu Malé Karpaty, smerom doprava kontúry rakúskeho Predalpia, potom vrcholky Vysočiny, výbežky Chříbov, Buchlovických vrchov, majestátna Javorina, Biele Karpaty. Horský veniec na rozlúčku. A v pohári viac ako vyzreté „sušenoparadajkové“ Silvánske červené. Lúčime sa, sadáme do auta a Varmužovci hrajú stáročnú strážnickú ľudovku „Malíkovi synové...“ O rok som tu znova. Ak mi Pán dožičí...
Diskusia k článku