Krásna príroda, čerstvý vzduch a v neposlednom rade aj príjemné posedenie a výberová gastronómia stále lákajú. Z Modry je to len kúsok. Hore vinicami popri Harmónii, keď zrýchlite, ste tam za necelé dve hodinky. A cesta nadol popri žblnkajúcom potoku je ešte rýchlejšia. Od detstva malokarpatské lesy milujem. Plachá zver, rozkvitnuté lúky, plné koše hríbov, horské maliny na rúbaniskách. Malé Karpaty voňajú aj chutia.
Zochovu chatu, správne na Piesku, sme „chutnali“ od adolescentných čias. Dlhé roky jej kraľoval Karol Ivičič. Taliansky partizán, rodák z Rače, jednonohý obor z rozprávky. Zo Zochovej chaty vybudoval kráľovstvo pohody a skvelej gastronómie. Roky rokúce mal náš Karpatský vlk širokú klientelu gurmánov i gurmetov. V šesťdesiatych rokoch sem putovali autá aj autobusy z Viedne i Budapešti.
V kolibe areálu hrala cigánska kapela, na obrovskom rošte sa grilovali malokarpatské dobroty. Prerastená krkovička, šťavnaté hovädzie steaky či čerstvé pstruhy, pre Karola extra chované na Píle. Zelené Gottwaldove stokorunáčky lietali v ovzduší. Masť tiekla po brade, lokše sa kĺzali dolu krkom a z pohárov na stopke sa pilo len to najlepšie modranské. Bolo výhradne z tamojšieho družstva, od roku 1964 ho vyrábali kolchozní vincúri pod vedením Milana Lančariča.
Milan mal cit pre krásu vína. Jeho ryňáky a silvány boli v tom čase neprekonateľné. Víno sa skladovalo v príručnej Vlkovej pivničke v 200–litrových vyrezávaných dubových sudoch. Oxidácia nehrozila, taký sud vína sa za víkend zľahka vypil. Hostia boli nadšení a o týždeň, o dva tu boli znova. Sláva tej „mojej“ Zochovej chaty sa však pominula... Karpatský vlk už nežije a nám starším zostala nostalgia a pekné spomienky.
Diskusia k článku