Foto: Pravda - Ivan Majerský
Boli sme šarvanci a „smýkali“ sme po chotári. Modranské lesy, vinice, lúky, modranský potok v Šúroch. Bol plný malých jalcov a drobných rybičiek. Chytali sme ich, na brehu rozložili oheň a piekli v pahrebe.
Richard, syn môjho triedneho učiteľa, bol najšikovnejší. Rybky opekal v blatovom obale. Jednoblate. Rybu očistil, vypitval, osolil, okorenil a pokvapkal citrónom. Potom ju obalil v čerstvom potočnom blate a vložil do žeravej pahreby. Čakali sme pol, trištvrte hodinku, sliny sa nám zbiehali na jazyku. Stuhnuté blato aj s kožou sme stiahli a rybku opatrne pojedali. Nebolo to bohviečo…
Na pečené rybičky zo Šúrov som rokmi zabudol. Pripomenul som si ich pred pár rokmi v Luxemburgu. S priateľom Marcom Kuhnom sme koštovali vína u Henriho Rupperta. Usadili sme sa na terase a hltali sme čarovný kraj na brehu Mosely. Za riekou Nemecko, nadol Francúzsko. Vzorka za vzorkou a na stole už zavoňalo občerstvenie.
Rybie, pečené moselské rybičky! Malé a chrumkavé. Henri vraví - naša delikatesa. Tie „jalčeky“ boli také malé a drobné, že sa konzumovali aj s kosťami. Párenie s vínom bolo excelentné. Nalieval sa La Plume blanche 2017 (Vtáčie pierko), zmes Pinot blanc + gris…
Spomienkam koniec. Píše sa rok 2024 a sú Vianoce. U nás už tradične ryby na stole nebudú. Ani kapor, ani jalce. Bude to skromná vianočná večera. Oplátky tety Viery s medom a orechami… a vianočná kapustnica s klobásou od môjho priateľa Janka Lichnera...
Diskusia k článku