Nie je teda toho veľa a nie všetci a všetko mávame radi na tanieri. Sú medzi nami však ľudia, ktorí odory ryby vyhľadávajú, a sú aj takí, ktorí sa rybacine vyhýbajú.
Moja náklonnosť k rybám, rybičkám i morským potvorám sa menila a transformovala s časom. V detstve som poznal len opekaných jalcov z modranských Šúrov, mleté rybie prsty a rybie hašé v študentskej jedálni v bratislavskom Charitase. Tak, ľudia moji, to vám bol „sajrajt” na pohľadanie! Potom prišla doba gastronomickej sovietizácie a s ňou i na tanieri tolstolobik a amur...
Následne sa otvorili hranice a my sme zistili, že ryba može aj voňat. Losos, tuniak, aljašská treska, atlantický ostriež. Rybie mäsko biele, sivé, ružové, pevné i vláčne, voňavé i pikantné, chuťovo atraktívne i prekvapivo láskavé. Losos sa stal jednotkou. Dnes sa však mnohí od neho odvracajú. Hľadáme stále niečo nové a niektorí smerujú k rybím tradíciam. Moja tradícia sa nazýva vyprážané rybie filé. Chrumkavé a z pekného kúska ryby...
S čímsi podobným som sa nedávno stretol na druhom konci sveta, v kanadskom Vancouvri. Pôvodne britské „fish & chips” je i tu nesmierne populárne. A treba dodať, že i chutné. To najlepšie biele mäsko, mäsko z halibuta, ošetrené v klasickom trojobale a fritované v oleji, nemá chyby, chybičky. K tomu zemiakové hranolčeky a hodne, hodne majonézy. Žiadna kyslá uhorka, žiadny zeleninový šalát. Jednoducho a len tak. Slinky sa vám zbiehajú, rybička kĺže po jazyku a do pohára si nalievate orosený zlatý mok. Tu v Kanade som „bojoval” s mnohými. Nakoniec zvíťazili pivá dánske, nemecké a české. Márne som tu hľadal tie naše slovenské...
Diskusia k článku