Ovocia bude tohto roku v chotári pomenej. Marhule aj broskyne väčšinou premrzli a tých pár čerešní opadáva ešte v zelenom šate. Hádam len na jabloniach a hruškách sa plody držia. Treba ich však postriekať, lebo dravé červíky ich zničia...
Ako vidíte, ovocný raj postcovidového roku 2021 nebude bohvieaký. Aká–taká výnimka je v jahodových záhonoch. Plody konečne dozreli, sú primerane sladké a primerane veľké. Moji vnuci sú už „prejahodovaní“. Ten zvyšok ešte pozbieram, ošetrím a dám do mrazničky. V zime to bude príjemné ovocné osvieženie. Určite lepšie ako to z Huelvy alebo z Kampánie...
Leto nás skúša. Aj vonku v prírode, aj doma v kuchyni. Dnes varím opäť ja. Jarnú zeleninovú polievku. Z pretrhanej mrkvy, mladého hrášku, póru a kalerábu. Frkacúle tentoraz nepoužijem. Sú síce originálne, ale drahé, predrahé. Postačia aj päťvaječné niťovky. Bude to fajn polievočka.
Nuž a po nej upečiem dezert. Dá mi to zabrať. Ponúknem vám dolnozemský recept Anny Demrovskej na neťahaný egrešový závin. Cesto si pripravíme z pol kila hladkej múky, oleja, zo soli a z vlažnej vody. Dobre vypracované ho rozdelíme na šesť častí a necháme pár minút oddýchnuť. Potom z neho vyvaľkáme tenké pláty v tvare obdĺžnika. Dobleda ich upečieme v rúre. Na olejom potretý plech poukladáme na seba pláty a pospájame ich plnkou. Tá moja bude originálna egrešovo–tvarohová. Egreše som obral v záhrade, očistil som ich, jemne narezal a krátko blanšíroval. Potom som ich pridal do vymiešanej tvarohovej plnky. Napred som do peny „spojil“ maslo s cukrom a dvoma žĺtkami, pridal tvaroh, citrónovú kôru a hrozienka. Na záver som do tejto „dobromasy“ zamiešal bielkový polotuhý sneh. Povrch závinu som potrel olejom a piekol dobrú polhodinu pri 180 °C. Upečený múčnik som napokon potrel vlažnou vodou a nechal chvíľu postáť...
Egreš je prekvapením. Jeho (často) chlpaté visiace bobule sú príjemne chutné. Ak egreše nemáte, skúste to s brazílskou karambolou. Egrešovec oblý, ako sa volá, patrí totiž do čeľade egrešovitých.
Diskusia k článku