Tam človek dostáva iné chute. Trávi mu akosi rýchlejšie, zakladá oheň, žeraví gril a žalúdok prekvapuje dobrotami neobvyklých rozmerov. Grilovačku ľudia milujú. Sú však i takí, ktorí ju odmietajú.
Nepatrím ani do jednej z týchto skupín. Po produktoch grilovania neprahnem, ani ich však rezolútne neodmietam. Sem-tam ugrilujem niečo i ja. Ako napríklad nedávno.
Celá naša rodina sa zišla v Tégliku. To je naša najstaršia vinica, ku ktorej patrí i veľká lúka so starým orechom a s dvoma mladými oskorušami. Rozložil som tam gril a rozžeravil uhlíky. Na rošt som položil hrubý alobal a naň kládol suroviny fádnej farebnosti. Všetci sa čudovali. Len môj najstarší vnuk Hugo poznamenal, že to bude „biela“ grilovačka.
Dedove úmysly vystihol. Milujem biele bavorské klobásy a chrumkám ich len tak s bielym chlebíkom a grilovanými vitamínmi. Tentoraz to bolo v bielej podobe. Biela cibuľa, ošúpaná cuketa i baklažán, biela paprika a dve-tri listové pošvy aromatického fenikla. Ten zlepšuje nielen trávenie, ale aj znižuje toxicitu alkoholu v ľudskom organizme. To je napokon fajn, nemusíte mať zábrany naliať si i druhý pohár voňavého mülleru...
Orech, ak je riadne košatý je ohromným tienidlom aj tie bavorské klobásy chutia inak, tiez ich mám v obľube. Uz len ten fenikel k tomu a uz k dokonalosti moc nechýba.