Chvíľu som rozmýšľal a rozhodol sa. Idem do toho...
V utorok skoro ráno som už sedel v prvom belehradskom avione. Na letisku ma už čakali. V bare letiska sme „lupli“ do seba štamperlík morušovice a potom sadli do auta. O hodinu sme boli na mieste. Roboty tam bolo ako na kostole. Za štyri hodiny sme prekoštovali viac ako kopu vzoriek. Bielych i červených. Italijanski i rajnski rizling, Sardone, Burgundac beli, Smederevka, autochtónna Kreaca, Rkaciteli, Frankovka. Nekonali sa žiadne zázraky. Zanedbané južné vína. Bude s nimi veľa roboty.
Diskutujeme v aute a do Belehradu dorážame v dopravnej špičke. Čaká nás neskorý obed, skorá večera. Zvonko má svoju obľúbenú reštauráciu. Pizzeria Rustique. Takmer sto jedál na modrom jedálnom lístku. Čítam a slinky sa mi zbiehajú. Akože inak, podľahol som atmosfére Balkánu. Objednávam si „beťársky paprikáš“. Je v ňom hodne cibule, paradajok i papriky. Sladkej i pálivej. Bol robený na bravčovej masti. Veľké kocky bravčového mäsa sa rozpadávajú na jazyku. Horúci paprikáš pojedám s kúskami suchej chrumkavej pizze, ktoré si vlhčím olivovým olejom. Dolnozemskú dobrotu zapíjam prestudeným srbským pivom Jelen. Nie je to plzenské. Pohľad na hodinky a vstávam od stola. Len aby sme to stihli, lietadlo na vás nepočká...
Diskusia k článku