Boli sme mladí, život bol permanentný žúr. Držali sme sa úprimného presvedčenia, že alkohol je tekutá potravina. Okrem neho sme poznali ešte dva doplnky stravy: nikotín a kofein. No prišlo aj na prvé nesmelé, ale skutočné kuchárske pokusy. Bolo to na splave Hrona.
Na rieku vodáckych snov sme sa dostali v polovici normalizácie. Teda okolo osemdesiateho roku minulého storočia. Na vysokej škole sme mali povinný prázdninový športový kurz. Naša štvorica študovala Univerzitu Komenského hlavne v pivárni Ponorka na Tobruckej ulici. Už nebohý pán profesor Fraňo Ruttkay nás vždy nezabudol privítať, keď sme omylom zablúdili na jeho prednášku z dejín žurnalistiky, so slovami: “Dovoľte mi vážené kolegyne a kolegovia, aby som na chvíľku prerušil prednášku, a privítal aj pánov korešpodentov...“
Pre náš vrodený odpor k pohybu a čerstvému vzduchu sa zdal najvhodnejším práve splav. Sedíte v člne, a keď je dobrá voda, máte sa skoro ako hady. Síce neležíte a idete, ale sedíte si a voda vás nesie sama od seba. Mudrovali sme a pozerali v Ponorke do mapy. S radosťou sme zistili, že voda v Hrone tečie smerom, kadiaľ poputujeme, a nie naopak. Veľa sa teda nenadrieme. Pri Hrone sme na mape našli kopu dedín a v nich bude iste fúra krčiem. Príroda sa teda bude dať prežiť.
Splav sa ani len nezačal, a už sme vedeli, že to bude desať dní, ktoré otrasú povodím Hrona. Mužská časť pedagogického zboru sa odviazala hneď na stanici v Hronskej Dúbrave. Tam sme mali štartovací tábor. Teda nie na stanici, ale kúsok od nej. Rozložili sme stany a reku, kukneme do staničného bufetu, či im borovička netečie z fliaš dnom.
Na stanici náš čakala situácia ako zo špagety westernu. (Pre mladších – tak sa volali talianske westerny, po našsky kovbojky. Nakrúcali sa hlavne v šesťdesiatich rokoch, trochu aj v sedemdesiatich rokoch minulého storočia. Vyznačovali sa dlhými sekvenciami súbojov pištoľníkov uprostred jedinej ulice typického mestečka na Divokom Západe. Všetko podfarbovala nesmierne chytľavá a nádherná hudba. Detail očí pištoľníkov prižmúrených pred slnkom striedali zábery na ako struny napätých mužov, stojacich široko rozkročených s rukami na pištoliach. A niekedy trvalo aj päť minút, kým konečne padol výstrel.)
Presne takúto situáciu sme zbadali na peróne malej stanice. Na jednom konci stál asistent Juro, asi desať metrov od neho náš vážený profesor fyzkuľtúry. Už si nepamätám na jeho krstné meno, priezvisko viem, ale neprezradím. Sami o chvíľku pochopíte, prečo. Azda iba to, že obaja páni mali priezviská, ktoré sa zhodne začínali na B.
Títo dvaja dôstojní pedagógovia z telovýchovnej fakulty UK, naše nedosiahnuteľné vzory v správaní a pohľade na svet, stáli rozkročení pred stanicou pri koľajniciach ako Jesse James s Buffalom Billom. Každý v rukách zvieral zbraň. Fľašu šampanského polosladkého seredského. So štupľom mierili na protivníka. Bez slova sa knísali. Pochopili sme, že takto bojujú až nejednu fľašu. Nepohnute na seba hľadeli spod prižmúrených očí. Teda jedného, lebo druhé mali zatvorené, aby lepšie zaostrili. Vyzerali, že nebude dlho trvať, a budú sa musieť držať trávnika, aby neodpadli od Zeme.
Namiesto westernovej hudby sa zrazu ozvalo z ampliónu, že o chvíľu príde motorový vlak od Zvolena. Páni pedagógovia stále mlčky stáli a mierili na seba s fľašami ako koltmi. Nič ich ako správnych hrdinov zo západu nevyviedlo z miery. Ani to, že v strelnej dráhe smrtiacich štupľov zo šampanského prešli začudovaní robotníci z rannej šichty. Zahli do bufetu, dali si naliať a vyšli na perón. To si nemohli nechať ujsť. Aj ženy z vlaku by rady zostali, ale nemohli. Iba sa okato prežehnali a kráčali nakŕmiť deti, či odniesť nákupy.
Asistent Juro to nevydržal ako prvý. Zahrkal fľašou, z fľaše vystrekol gejzír a projektil štuploidný preletel okolo profesorovej hlavy. Netrafil . Jeho protivník sa zarehotal presne ako zlorečený Santner vo Winnetuovi. Pomaly, vychutnávajúc si každý okamžik, aj on zahrkal seredským samostrelom, namieril a... tiež minul.
Obaja na nás zamávali, aby sme im pomohli vyprázdniť muníciu. Priznali sa, že takto bojujú dlho predlho. V bufete zostali posledné fľaše šampanského. Už nevládzu, aj lekár by ťažko objavil stopy krvi v ich alkoholovom obehu. Ale nedá sa inak. Jeden z nich musí padnúť. Urážka sa musí zmyť krvou. Na otázku, kto koho urazil a čím, nevedeli ani jeden z nich odpovedať. Len ťažkými jazykmi mleli, že to chce smrť.
Pomohli sme im s vypitím munície, opreli o stĺpiky verandy stanice a dvaja z nás ich pridržiavali a ďalšie dvojica im išla zakúpiť posledné štyri fľaše šampanského, ktoré ešte zapľutom staničnom bufete mali azda z čias, keď cez Hronskú Dúbravu prechádzal v papalášskom vlaku prvý tajomník Dubček na oslavy SNP do Bystrice.
Opäť sme dvoch neohrozených súbojníkov postavili proti sebe. Posunuli sme ich najbližšie ako sa len dalo a úpenlivo sme dávali pozor, aby nám nespadli z perónu dole nosom. Vyzerali to tak, že za každým z nich sa krčil sekundant z našich radov a držal bojvníka za opasok, aby nespadol. Spoločnými silami sme zahrkali fľašami s bublinkami. Všetko naokolo pokryla sladká pena. Len štupeľ nie a nie zasiahnuť rozvadených kohútov.
Zostali posledné dve fľaše. Už nás to ani nebavilo. Recesia sa zmenila na duševné utrpenie. Blížil sa aj večer, okolo nás začali vyvádzať a divoko bzučať komáre vždy, keď uštipli niekoho z pedagógov. Akoby začali tancovať, po napojení si jednu nožičku zdvihli nad sosáčik ako Detvanec, keď si objednáva od kapely tú jeho pieseň. Vtedy mi napadla spásna myšlienôčka. Poobzeral som sa a našiel dva štuple. Jeden som posunul Mirovi, čo držal Jura, druhý dal Pištovi, čo sa snažil nespadnúť s profesorom. Naznačil im posunkom, čo s nimi robiť.
Posledné šampanské vystrelilo. Obaja neohrození „šampansníci“ sa teatrálne chytili za miesta, kde ich zasiahla „strela“, ktorú skoro naraz hodili Pišta s Mirom. Urážka sa zmyla. Nie krvou, ale potokmi šampanského. Mohli sme teda schmatnúť pedagogický dozor a za potlesku chlapov z bufetu ich odvliecť smerom, kde sme tušili naše stany.
Ozaj, zážitok má byť o varení. Dobre, v ten večer sme aj varili. Kilogram ryže v litrovom ešuse nad ohňom. Nasypali sme ju, bola tak to tri štvrtiny nádoby, doliali vodou, osolili a potom stále odjedali polosurovú ryžu, ktorá sa drala von z nádoby. Bolo jej stále viac a viac. Ako v povestnom hrnci, z ktorého kypela rozprávková kaša. Čupeli sme ako dementní štyria mesiačikovia okolo ešusu, pchali do seba nechutnú bielu brečku, ktorá bola mazľavá a zároveň surová. Keď sa ryža dovarila, zostalo jej na spodku ešusu vari za päť lyžíc. Hodili sme ju do Hrona. Stano nám neskôr tvrdil, že videl ako na druhom brehu v panike ryby vyskakovali do trávy a utekali do lesa, ale veľmi sme mu neverili. Ryžu sme už nemohli nielen jesť, ani len vidieť do konca splavu i mesiace po ňom.
A toto je najlepsia veta "Zostali posledné dve fľaše. Už nás to ani nebavilo. " :)))
Fajne citanie pred spankom.
pekný večer
Ja si spominam, ako sme studentky po uspesnej maturite a vecierku po nej v noci namacaly nohy v kasne na Karlovom namesti v Prahe. Zazitok na......
Mladosť pochabosť, alebo hoď do mňa kameňom, ak si bez viny.
Hronská Dúbrava, som sa tam naprestupovala na štiavnickú Anču,keď ešte nechodili expresy. Ale Zemo, aj ja sa pýtam, kde si sa nám túlal, čosi bol na inej vareche???
aj ja ju mám rada.
Maminke želám ešte dlhé,dlhé roky života !!!!!!!!!!!!