Už dozrievajúúúú!

Nostalgia - ja tiez rada spominam na pribehy a zivot z detstva, ked bolo pre nas vsetko jednoduche, lakave a mysleli sme, ze to bude tak stale. Veru je to smutne, ked nam odijde tak vzacny strom, ktory by uzivil celu dedinu a bol nasim "kamaratom, priatelom, rodinou". Na to sa len tak nezabuda.
@trencanka , napisala si pekny citlivy zazitok. :-))

@Trencanka pekný príbeh, a u nás tak rada spomínam na dva stromy. Boli to marhule. Otec ich doniesol dávno a zasadil. Vyrástli veľké krásne a plodili každý rok. Rozdávali sme marhule celej rodine, stačili sme dačo aj odovzdať do výkupu. Kedysi sa ovocie vykupovalo do konzervární....teraz už niet komu. Marhule boli jedna báseň. Bolo na kompóty, lekváre atď. Za dlhé roky sa im nestalo nič až raz...jedného dňa napršalo, bolo také daždivé obdobie a nám tieto dva stromy jednoducho vyvalilo a padli na zem....boli na nich ešte v tom čase nezrelé marhuľky. Tak ľúto mi ešte nikdy nebolo za stromami ako to bolo vtedy. Slzy nám tiekli....taká škoda. Posadili sme neskôr nové stromčeky, ale tie vydržia maximálne 7 - 8 rokov a dosť. Je po nich....rovnako ako aj broskyne. Zdá sa mi, že kedysi ľudia vedeli lepšie očkovať tieto stromčeky a dlhšie vydržali. Rozumeli tomu...niet nad dobrých starších záhradkárov. Pekný deň vám želám.

Ach, veru, marhule. Susedia mali taku nadhernu, kosatu. A tie marhule, jedna basen! sladke, aromaticke, velke a masite! Odkedy ju skosila burka, a to je uz dost rokov, som take nejedla. Marhuliam a slivkam sa akosi prestalo darit.
Nebyvali sme na dedine, ale boli to ulice vtedy na konci mesta. Dnes je to uz pomaly v sirsom centre :) Ale to uz je 40 rokov spat....

Podobnou třešeň jsme měli na zahradě i my. Celá ta zahrada byla úžasná. Tatínek se o ni staral a věru, věděl, jak na to. Po tatínkově smrti jsme se přestěhovali na sídliště...... Ta zahrada mi stále chybí.... Nejsmutnější je, že noví nájemníci nechali zahradu úplně zpustnout a první věc, co udělali, pokáceli tu nádhernou třešeň! Za pár let byl zbourán dům a zbořeniště zasypalo celou zahradu. Když jedu kolem, je mi smutno. Nic už tam neroste......

Prekrásne napísané.
Mám podobné spomienky, len my sme sedeli na strome a jedli a jedli a .... až nám bolo zle. Ale od prvých čerešní to jednoducho tak muselo byť.

Trenčanka, aj nám už dozrievajú. V strede záhradky mám stromisko velikánsky ako veža na farskom kostole. A tam hore - tam ich je a už sú celkom červené. Lenže, kde vziať taký rebrík a nevolať hasičov? Kto z nás vylezie na strom, keď naposledy na ňom bola vylezená moja vtedy osemdesiatročná mamka, aj to na druhom konári v poradí do výšky. Keď som vtedy nedostala infarkt, tak mám dobre srdce. A potom, keď som jej pomáhala zliezť dolu, sadla si na stoličku pod stromom, zapálila si ciginu a povedala - no vidzíš, ešče to dokážem. Ona hej, ale ja sotva, a ten rebríček, ktorý máme, dokáže tak dosiahnuť výšku 2,5 metra, aj so mnou, keď na ňom stojím. Veľmi mi je ľúto tých čerešien, ale za to si vtáci pochutnajú a so škorcami si už pár rokov tykám :))
Ale premýšľam - rebarborový, či čerešňový osúch mám spraviť? Asi spravím oba , keď sa u mňa zídu potomci, veru aj tri plechy budú málo...

pekné čítanie, krásne spomienky, môj otec často spomína na záhradu s ohromným ovocným sadom, kde vyrástol. padla za obeť výstavbe sídliska Petržalka. ja sa na ňu nepamätám, poslednú fotku mám ako bábätko na deke pod tými stromami. otcovi dodnes chýba.

Áno, je nám smutno za stromami ktore sa nám vryli do duše. Dnes ľahkomyslene ľudia vyrúbu hociktorý strom - záhradu, alej...Až mi srdce trhá. Tak ako aj ten sad, čo padol za obeť novému sídlisku. Tak ako u nás nádherné veľké ginko. Investor mal zámer stavať hotel, najskôr dal vyrúbať ginko a potom si stavbu rozmyslel. Niet ani ginka, ani hotela. Len peň po zrezanom strome plače za svojimi rukami.

@trencanka - prežívam presne to čo ty keď pozerám na to ako cez krásny borovicový les na Záhorí vedie podržte sa - asfaltová cesta!
Za taký necitlivý zásah do prírody na niekoľkých hektároch lesa by som vedela strieľať!

@trencanka za tým ginkom by bolo ľúto aj mne. Mám ten čaj z ginka veľmi rada. Oberám listy a suším toľko čo spotrebujem. Má jedinečnú chuť bez prísad, len samotný, musí byť ale vlažný. A koľko rokov len trvá, kým z malého stromčeka vyrastie strom....sú ľudia, ktorým také veci ani neprídu....a nielen stromy musia ustúpiť výstavbám, častokrát úplne zbytočne. Veľakrát je to ignoranstvo voči našej budúcej generácii.

Vy už viete, že chodievam tým našim chotárom denne a sledujem, čo sa okolo mňa deje. Zisťujem, že sa nám chotár stráca, akosi sa scvŕka, niekomu leží na srdci,že tie lúky sú nevyužité. Kravičiek a iného dobytka nám ubudlo, tak na čo tie šíre lúky nechať len tak trávou zarastať, keď sa môže ďaleko inak využiť - s p e ň a ž i ť a potom celé roky na tom zarábať!!! A kde by sa lepšie stavalo ako na zelenej lúke?Mojou cestičkou kade chodievam pomedzi dlhé rady vinohradov sa vinie hlboká priekopa, či úzke koryto potoka, či ako to nazvať... a na každom jeho brehu rastú dlhé rady trniek a šípok. Pardon, rástli! Dnes som ich našla vykopané na jednej veľkej hromade, len škrknúť zápaľkou a vatru by bolo vidno až v hlavnom meste!!! Vinohradníci si šikovne svoje kúsky vinohradov začínajú obháňať plotmi, či už s drevených latiek, či pletivom.Denne vídam stáda srniek a jeleňov preháňať sa pomedzi dlhé riadky viniča. A stalo sa už aj to, že na jednom takom provizórnom oplotení sa zadrela mladá srnka, ktorá v behu do toho narazila a než prišla pomoc prišla o život. Nuž čo, je jasné, že svoje si treba chrániť, ale nie som presvedčená, či zrovna toto je tým najlepším riešením, veď zlodeja v chotári nič nezastaví, ak chce kradnúť. Ale to som odbehla od témy. Ale i tak - je mi ľúto, že sa nám voľná príroda stráca a ťažko sa vyrovnávam s tým, že pri pohľade na bývalú širokú lúku sa dívam na čerstvo vybetónovanú cestu naprieč aj s pouličným osvetlením, hoci domky ešte nevidno, ale je via c ako isté, že do Vianoc bude mať ulica už aj svoj názov. Najlepšie by psovala Lúčna 1, druhá by sa volala Lúčna 2 , a tak postupne ďalej.

@arasidka , ked si majitelia chrania svoje zivobytie a oplotia, to chapem, ale ked si multi-milionari chrania svoje prekrasne upravene DRAHE!!!! - upravy okolo MULTI-MILIONOVYCH domoch a oplotia to tak, ze ked jelen preskakoval napichol sa na ostre spicate konce plotu a tam zostal dokial neskonal mu zivot nevyhasol - teda velmi trpel. To je skutocne k placu, neludske. taketo "MULTI" mame okolo nas a pred niekolko rokmi sme tam chodili na prechadzky a cierne velke, krasne maliny, ktore som jedla kazdy den a varila z nich dzem. Tie zvierata uz nemaju domov, vsetko rozpredane a jim ukradnute; nemaju kde zit. Bolo to ich teritorium, ich domov. Je mi tiez velmi smutno co dokaze ludska necitlivost, honba za mamonom. Chce sa mi plakat pri pomysleni ako sa vsade nici priroda. Ludia sa chovaju k prirode macossky a zato sa nam i odplaca. Bola by to dlha debata na tuto temu, ze @hubata >

Nuž veru bola škoda tých marhúľ, čo rástli v každej záhrade v Petržalke, boli vychýrené, ako dieťa si pamätám, že začiatkom leta prichádzali až z Čiech a Moravy po "meruňky"., boli aj v záhradách vo Feribe (Prievoze, alebo aj v tých záhradách za štrekou smerom k malému Dunaju, tam sa chodilo na bycikloch alebo peši s káričkami,
dnes akoby mesto zmenilo klímu a tým vychýreným marhuliam sa prestalo dariť.
Júl bol spojený s marhulovými tvarohovými guľkami, posypanými prézlami a roztopeným maslom.
Keď so bola staršia ,tak som pomáhala mame pri zaváraní, (to boli tie najtvrdšie), pri varení jamu, ten sa varil z prezretých ošúpaných marhulí, používal sa na torty, a zo šupiek a tých, čo už nešli ošúpať sa varil lekvár, nastavoval sa aj karotkou, ten bol najlepší na chlieb s maslom.
Marhule sa už predávajú, dovozové, minulý piatok som si kúpila, ale bola som sklamaná, to neboli tie naše staré voňavé sladké marhule.

práve som sa vrátila z prechádzky so psom, a s plným sáčkom sladkých veľkých čerešní....nie, nevlámala som sa do cudzej záhrady:), no n našej ulici je zopár čerešní prístupných každému....rastúcich na verejnom priestranstve. No nárok si robia na ne tí, čo majú pri nich postavené domy...ale čo môžu...asi nič:), a tak si pochutnávam aj ja:)