Konala sa členská schôdza ZO KSČ nášho závodu a pretože auto s osobným šoférom riaditeľa závodu nebolo k dispozícií vyslali pre obložené chlebíčky elektrikára Ďura, ktorý síce nebol členom KSČ ale bol zodpovedný a slušný dlhoročný pracovník závodu. Pre asi osemdesiat chlebíčkov (dva kusy na osobu) bolo treba ísť trolejbusom asi tri kilometre do centra mesta, tam ich v jedálni U Eckhausa prevziať a priniesť trolejbusom na schôdzu.
Elektrikár rezko vyrazil, kúpil si lístok u vodiča trolejbusu, ale na chlebíčky musel v jedálni ešte aspoň pätnásť minút počkať kým ich dobalia. Tak ten čas využil a dal si obed. Fajné halušky s bryndzou a kyslým mliekom. Zapil pivom, prevzal chlebíčky naukladané v krabici od kurčiat a prikryte tenkým papierom a vyrazil naspäť.
Počkal si chvíľku na zastávke, s problémami, trochu nahnevaný na veľkú krabicu, kúpil u vodiča lístok a postavil sa k zadným dverám aby veľmi nezavadzal. A vtedy príbeh začal dostávať nový rozmer. Do centra jeho pozornosti vstúpil nový faktor. Problém s krabicou sa v jeho mozgovom móde zasunul za novo sa rodiacu skutočnosť. Určite to všetci poznáte! Len také malé zahučanie v bruchu ktoré mozog vyhodnotí výstrahou: „Pozor!!! Asi sa niečo udeje“!! Zahučanie sa zopakuje mohutnejšie a dostaví sa pocit úľaku!“ Fakt!? Len to nie !!! Nie tu a nie teraz“! Ale prírode nerozkážeš a nutkanie sa stupňuje. V tom momente sa snažíš zachovať, aspoň navonok, kľudnu, usmievavú tvár, ktorá však v konečnom výsledku len zvýrazňuje tvoje zdesenie a ty cítiš, že ľudia okolo čítajú tvoje myšlienky. Priamo z očí ti vyžarujú dva pojmy. Kyslé mlieko a pivo!!! Všetko ti je jasné a hľadáš v tomto stave paniky najrýchlejšie a najlepšie východisko. V duchu počítaš zastávky a semafory, ktoré ešte musíš cestou minúť a prehodnocuješ či vydržíš.
Ďuro sa rozhodol, že vydrží. Veď už len jednu zastávku, potom tie semafory a vystupuje. A na vrátnicu to je len cez cestu a tam záchod je. To zvládne!! Chvíľková úľava mu vyhnala červené žilky z tváre, ktoré sa mu tam od napätia a stresu objavili. Zvláštnym krokom, so stiahnutými sedacími svalmi úspešne vystúpil, prebehol pomedzi kamióny ku vrátnici a tam, dvere zamknuté a na nich lístok s nápisom: „Som na schôdzi KSČ. Vstupujte cez zadnú bránu. Vrátnik.“ Nehľadiac na pozmenený aranžmán a celkový výzor chlebíčkov sa Ďuro behom dostal cez zadnú bránu až do zasadacej miestnosti kde práve členovia schôdze niečo, ako vždy jednohlasne, schválili a s pozdravom :“...ci česť“ položil krabicu na predsednícky stôl.
Bez toho aby počkal na súdružské poďakovanie a objatie vyrazil k najbližšiemu WC. Vrazil do kabínky, stiahol nohavice a spodky, sadol na záchod a výraz v jeho tvári prezrádzal úľavu a uspokojenie. Bol šťastný, veď to poznáte, ten krásny pocit , že ste to zvládli. Ale pocit výťaza trval len asi tri sekundy. Potom si uvedomil, že doska bola zatvorená!!!
Zapálil som na Ďurovom hrobe (meno a profesiu som v tomto príbehu zmenil) sviečku a v duchu som mu sľúbil, že keď pôjdem okolo jedálne U Eckhausa, dám si tam dva obložené chlebíčky. Alebo radšej kyslé mlieko a pivo, nech majú priatelia pri mojom hrobe tiež na čo spomínať?
Diskusia k článku