Spomienky pri hrobe.

stefanm - fotkastefanm, 3. novembra 2014
My to máme cez sviatky Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých rozdelené tak, že jeden deň ideme spolu s manželkou ku hrobom rodinným a druhý deň každý sám ku svojim priateľom, kolegom a známym. Aj včera som sa pristavil pri hrobe bývalého kolegu a ako je u mňa zvykom zaspomínal si na príhody ktoré ma o niečo obohatili. Dúfam, že sa touto spomienkou netaktne nedotknem osôb, ktoré majú chvíle smútku zo straty blízkeho človeka v čerstvej pamäti, ale uvidíte, raz si pri ich hrobe spomeniete len na tie najveselšie príhody ktoré ste spolu prežili. Hoci aj veľmi, veľmi dávno. Tu je príhoda na ktorú som si spomenul pri hrobe bývalého kolegu Ďura.

Konala sa členská schôdza ZO KSČ nášho závodu a pretože auto s osobným šoférom riaditeľa závodu nebolo k dispozícií vyslali pre obložené chlebíčky elektrikára Ďura, ktorý síce nebol členom KSČ ale bol zodpovedný a slušný dlhoročný pracovník závodu. Pre asi osemdesiat chlebíčkov (dva kusy na osobu) bolo treba ísť trolejbusom asi tri kilometre do centra mesta, tam ich v jedálni U Eckhausa prevziať a priniesť trolejbusom na schôdzu.
Elektrikár rezko vyrazil, kúpil si lístok u vodiča trolejbusu, ale na chlebíčky musel v jedálni ešte aspoň pätnásť minút počkať kým ich dobalia. Tak ten čas využil a dal si obed. Fajné halušky s bryndzou a kyslým mliekom. Zapil pivom, prevzal chlebíčky naukladané v krabici od kurčiat a prikryte tenkým papierom a vyrazil naspäť.
Počkal si chvíľku na zastávke, s problémami, trochu nahnevaný na veľkú krabicu, kúpil u vodiča lístok a postavil sa k zadným dverám aby veľmi nezavadzal. A vtedy príbeh začal dostávať nový rozmer. Do centra jeho pozornosti vstúpil nový faktor. Problém s krabicou sa v jeho mozgovom móde zasunul za novo sa rodiacu skutočnosť. Určite to všetci poznáte! Len také malé zahučanie v bruchu ktoré mozog vyhodnotí výstrahou: „Pozor!!! Asi sa niečo udeje“!! Zahučanie sa zopakuje mohutnejšie a dostaví sa pocit úľaku!“ Fakt!? Len to nie !!! Nie tu a nie teraz“! Ale prírode nerozkážeš a nutkanie sa stupňuje. V tom momente sa snažíš zachovať, aspoň navonok, kľudnu, usmievavú tvár, ktorá však v konečnom výsledku len zvýrazňuje tvoje zdesenie a ty cítiš, že ľudia okolo čítajú tvoje myšlienky. Priamo z očí ti vyžarujú dva pojmy. Kyslé mlieko a pivo!!! Všetko ti je jasné a hľadáš v tomto stave paniky najrýchlejšie a najlepšie východisko. V duchu počítaš zastávky a semafory, ktoré ešte musíš cestou minúť a prehodnocuješ či vydržíš.
Ďuro sa rozhodol, že vydrží. Veď už len jednu zastávku, potom tie semafory a vystupuje. A na vrátnicu to je len cez cestu a tam záchod je. To zvládne!! Chvíľková úľava mu vyhnala červené žilky z tváre, ktoré sa mu tam od napätia a stresu objavili. Zvláštnym krokom, so stiahnutými sedacími svalmi úspešne vystúpil, prebehol pomedzi kamióny ku vrátnici a tam, dvere zamknuté a na nich lístok s nápisom: „Som na schôdzi KSČ. Vstupujte cez zadnú bránu. Vrátnik.“ Nehľadiac na pozmenený aranžmán a celkový výzor chlebíčkov sa Ďuro behom dostal cez zadnú bránu až do zasadacej miestnosti kde práve členovia schôdze niečo, ako vždy jednohlasne, schválili a s pozdravom :“...ci česť“ položil krabicu na predsednícky stôl.
Bez toho aby počkal na súdružské poďakovanie a objatie vyrazil k najbližšiemu WC. Vrazil do kabínky, stiahol nohavice a spodky, sadol na záchod a výraz v jeho tvári prezrádzal úľavu a uspokojenie. Bol šťastný, veď to poznáte, ten krásny pocit , že ste to zvládli. Ale pocit výťaza trval len asi tri sekundy. Potom si uvedomil, že doska bola zatvorená!!!


Zapálil som na Ďurovom hrobe (meno a profesiu som v tomto príbehu zmenil) sviečku a v duchu som mu sľúbil, že keď pôjdem okolo jedálne U Eckhausa, dám si tam dva obložené chlebíčky. Alebo radšej kyslé mlieko a pivo, nech majú priatelia pri mojom hrobe tiež na čo spomínať?
@zareaguj


Diskusia k článku

tinca
aj takéto spomienky prichádzajú, hoci aj počas piety,ale veď kamarát sa isto potešil, že si si na túto príhodu spomenul:)
frezia68
Máš pravdu,treba si vybaviť v pamäti milé a veselé príhody a smútok za odchodom nám blízkych,vymeniť za úsmev :-)
rea1
Už je to dosť rokov, čo som bola na pohrebe a následne aj na kare jedného pána, rodáka a obyvateľa Šenkvíc, ktorý bol v dedine veľmi populárny a obľúbený. On dosť popíjal a jeho žena to, samozrejme neznášala a boli kvôli tomu u nich zvady, hádky. keby bol niekto ten kar natáčal, poviem úprimne, mohli ho vysielať ako silvestrovský program. spomienky všetkých na to, čo on vystrájal, skutočne sme sa hromadne "šúľali" od rehotu. aj jeho pani sem - tam niečo pridala, nešetrila ani manžela nebohého, ani seba. nikto nepovedal naňho ani krivého slova, každý spomínal len na báječného a zábavného mužského. nechodím na hroby na dušičky, nemám ten sviatok rada, chodím na hroby svojich príbuzných, známych a kamarátov celý rok kedykoľvek mám náladu sa s nimi porozprávať. a keď zájdem do šenkvíc a dám nejaký ten pugét aj na jeho hrob, vždy ma natriasa od smiechu pri spomienkach na ten kar a príhody na ňom rozprávané. myslím, že tak by to malo byť. spomínať len na to pekné, dobré a veselé, čo sme s "našimi nebožtíkmi" zažili. tak si skús dať to mlieko a pivo, veď uvidíš. ale myslím, že takto, schválne, to fungovať nebude. v tom je tá krása neočakávaného. :-)))))
bozulka
Spomínam si na pohreby a na hudbu...keď sa išlo na cintorín,hudba bola smutná,ťažká,išlo sa sotva z nohy na nohu...Po obrade...návrat z cintorína sa išlo rezko až veselo na kar,kde sa povedal prípitok na pamiatku zosnulého a začalo sa spomínať,vždy iba veselé príhody.Neviem prečo to tak bolo a ešte aj býva.Hovorí sa,že za zosnulým netreba plakať,ale tešiť sa,že odišiel do krajiny šťastia...
hubata
Ano @bozulka také sú pohreby a kary na dedinách.... a myslím @rea1 že Šenkvice, staré Šenkvice patria medzi takúto dedinu.
kuchticka
@bozulka mila, takato je skutocnost I u nas kde teaz zijem. Ludia vatsinou neplacu na pohreboch ale skor rozpravaju vesele zazitky zo zivota zosnuleho a tesia sa ze odisiel tam, ako hovoris - za lepsim zivotom a stastim.- nie pozemskym.
jerica
Jedno milé, komplet s komentami čítanie.



 



TOPlist