Recept som si zapísala z televíznej relácie. Cesto sa premývalo striedavo studenou a teplou vodou, začínalo a končilo sa studenou. Tak som premývala a premývala, kým voda nebola číra a v mise nezostal len čistý lepok. Bola som prekvapená ako málo ho bolo z kila múky a ľutovala som, že som nezamiesila viac.
Podľa TV sa seitan mal pokrájať na kúsky a variť v ochutenej vode. Okrem iného bolo do vody treba pridať čajovú lyžičku mletého zázvoru. Úplne bez rozmýšľania som ho tam pridala (a nešetrila), ale poviem vám, vôňou zázvoru bol preplnený celý byt a iste ho bolo cítiť aj u susedov. A ďalší šok nastal, keď som zistila, že seitan vo vode nabral silu a narástol najmenej na trojnásobok pôvodných kúskov, takže nielen že ho bolo dosť, bolo ho priveľa.
Použitie hotového seitanu v TV len naznačili: použite ho ako mäso. No dobre, ale ako, keď je samý zázvor? Vytiahla som čínsku kuchársku knihu a hľadala recept, do ktorého ide čo najviac zázvoru. Tak som podľa neho seitan pokrájala na prúžky, pridala koreniny podľa predpisu (samozrejme okrem zázvoru, toho tam už bolo dosť!), pridala vajcia, Solamyl a nechala marinovať. Zmes som opiekla na panvici, zvlášť som opiekla zeleninu, zmiešala a podávala. Manžel ani deti netušili že nejedia mäso a veľmi im chutilo, takže úspech.
Na druhý deň mal manžel nejaké školenie kúsok od nás. Skončili skôr, býval najbližšie, tak pozval kolegov k nám. Nenapadlo mu nič lepšie, len pochváliť sa, akú má doma parádnu kuchárku a akú skvelú večeru sme mali včera. Kolegovia boli zvedaví, tak zvizitíroval chladničku, vytiahol misu so zvyškom seitanu a pekne si ho podelili, ani ho nezohrievali, že načo?, veď chlapi, nie?
Vraj veľmi chválili, tvrdil manžel keď som prišla z práce. Bola som rada, len som nechápala, kam sa podela panvica na ktorej sa seitan opekal. Že by ju bol umyl? Ale prečo práve panvicu, keď všetko ostatné čo použili, na mňa čakalo v dreze?
Nebudem to naťahovať, pár dobre cielených otázok všetko objasnilo: ten zvyšok seitanu som do chladničky uložila neupečený, bolo ho príliš veľa, tak som to nesilila, veď ho opečiem na druhý deň. A môj drahý manžel im podal tak, ako ho našiel, teda surový!
Doteraz nechápem ako to vôbec mohli zjesť, nieto ešte chváliť. Len tuším, že na príčine by mohla naša domáca slivovica, ktorou pohostenie začínali a ktorou aj skončili (teda pohostenie a skončili aj s fľašou, lebo ostala prázdna).
Diskusia k článku