Segedín

pivonka - fotkapivonka, 14. októbra 2014
Rozhorela sa tu debata ohľadne segedínskeho gulášu a vo mne to evokovalo spomienky.

Moja vnučka kategoricky odmietala segedín. Ani neochutnala.

Keď mala asi 11 rokov, bola v letnom tábore. Keď sme ju boli navštíviť, nadšene rozprávala o táborových zážitkoch, ale veľmi sa sťažovala na stravu. Korunu všetkému dala, keď zahlásila:

"Mami, ja som tu taká hladná, že už by som hádam aj ten váš segedín zjedla!"

Dcéra sa z chuti zasmiala:

"No dobre, keď sa vrátiš, tak ti ho uvarím".

Náhoda chcela, že asi týždeň po návrate z tábora ma prišla nečakane navštíviť. Už do dverách zahlásila:

"Babka, ja som taká hladná! Čo si varila?"

A ja taká smutná:

"Peťka, segedín!"

"A niečo iné nemáš?"

"Mám. Chlieb, maslo, syr, vajíčka..."

Ťažký povzdych, ale hlad bol asi veľký:

"Tak teda dobre. Trošku zjem."

Po chvíli:

"Babka, ale ten segedín je dobrý!"

"Samozrejme, že je dobrý. A čo si si myslela?"

V auguste odchádzala na ročný výmenný pobyt do Japonska. Na otázku dcéry, čo jej má uvariť na rozlúčkový obed, povedala bez váhania:

"Segedín!"







@zareaguj


Diskusia k článku

11 komentáre k článku
Je chyba, ak niekto vyhlási o nejakom jedle, že ho nemá rád, no horšie, keď ani neochutná.... ani za svet. A mnohokrát ani nevie, akú chuť to má, je to len predstava, ktorú si vsugeruje. Tiež sme veľa vecí nemali radi v detstve, no neskôr v dospelosti už ano. Hovorí sa, že chuť sa mení každých sedem rokov. Včera v TV správach ukazovali ženu, ktorá nemá rada hubovú omáčku ( huby vôbec.....) a mak. reportér jej núkal oboje, od omáčky odvracala zrak a maku si z koláča uštipla, olízla, zaškaredila sa a dala ho nabok. Nuž, chute nemáme všetci rovnaké, len sa čudujeme, ako to, že ten alebo onen nemá to dobré ( niečo) rád-rada, keď ja ano.
kto vie, co to detom preleti cez nos, ze potom tak urputne odmietaju nieco uz len podla nazvu - farby - zlozky ...
doplnte podla potreby :-)
kazdopadne ked su hladne naozaj, aj taketo ZAVAZNE problemy idu bokom a najedia sa ako treba :-)))
Môj syn, keď bol malý /škôlkar/, bol u babky na prázdninách. Tá išla variť obed - polievku a slivkovú omáčku /mali sme radi ovocné omáčky/. Takže išla naoberať slivky a syn jej vraví "babi vyhoď tie slivky, ja omáčkové slivky jesť nebudem". No ona omáčku navarila a keď bol čas obeda, hovorí mu: "nemusíš jesť, len ochutnaj" a pritiahol si tanier pred seba a zjedol za pol taniera.
Mali sme v rodine taku sesternicu , ktorej sa stacilo pozriet na jedlo a hned vedela , ze "take nelubi".Umudrila sa az ked sama zacala varit pre vlastnu rodinu.
Mam podobny zazitok s manzelovym najml.bratom.Mal 9 rokov/manzel bol 18 r.starsi/nikdy ani neochutnal melon,ked sme k nim prisli naporciovala som a samozrejme aj jemu,kazdy cusal.On to zjedol a potom som videla slzy v ociach co sa stalo,ze on zjedol melon a nikdy ho nechcel,potom,ale jedol stale.
segedín? včera sme ho dojedli. u nás veľmi obľúbené jedlo, ktoré ja v duchu nazývam "objemové krmivo", lebo ho varím v tom najväčšom hrnci, aký mám. :-))
mala som priateľku, ktorá bola odomňa o dve generácie staršia. jemná stará dáma. ja som obdivovala jej múdrosť a rozhľadenosť, ona milovala moju dcéru ako svoje vnúča a mňa ako svoju dcéru, pretože vlastné deti nemala. neviem, čím som si jej priateľstvo zaslúžila ale dodnes na ňu s láskou myslievam. a ona mi raz hovorila: mala troch súrodencov a všetci štyria vraj zo srdca nenávideli makové šúľance. ich mama to vedela a napriek tomu roky, týždeň čo týždeň boli jedenkrát na obed makové šúľance. a keď už bola vydatá a mala svoju vlastnú domácnosť, odvážila sa mamy spýtať: mama, vy ste vedeli, že my všetci tie šúľance tak strašne nenávidíme, prečo ste nám ich každý týždeň varili? a mama jej vraj odpovedala: vieš, Eržika, aby ste sa naučili, že nebudete v živote jesť iba to, čo vám chutí. a to, čo priateľka dodala, keď mi túto príhodu porozprávala, to ma úplne dostalo. ona totiž povedala: vieš, jana, potom, keď sme boli v koncentráku, často som na tie makové šúľance myslela, aké boli dobré. no dá sa na to niečo povedať?
@rea1 , nie na to sa neda nic povedat. Smutne, velmi smutne. Na tuto etapu nasich dejin by sme nemali nikdy zabudnut.
Keď bola moja dcéra malá pýtala sa, čo budeme mať na obed. Odpovedala som jej, že cícerovú polievku. A aj keď ju nikdy predtým nejedla, so zaťatosťou 4 ročného dieťaťa vyhlásila, že ona veru takú nemá rada a ani ju jesť nebude. Tak som jej ponúkla alternatívu: hmm, tak potom urobíme orieškovú polievku. Tú láskavo schválila, a tak som urobila cícerovú polievku, ktorá sa odvtedy u nás volá oriešková... :)
Príbeh má pokračovanie:
Nedávno sme s vnučkou skypovali a pýtali sme sa, či jej po polroku ešte tá ryža ide dolu krkom, či jej neošikmeli z nej oči? Že v pohode, dá sa, ale už by tak zjedla niečo naše!
- A čo také? Na čo máš chuť?
- Neviem. Na hocičo, ale naše. Hocičo!
Dcéra sa zasmiala:
- Segedín?
- Áno, áno, segedín!!!
- Tak dobre, uvarím ho na uvítanie.






TOPlist