Segedín

Je chyba, ak niekto vyhlási o nejakom jedle, že ho nemá rád, no horšie, keď ani neochutná.... ani za svet. A mnohokrát ani nevie, akú chuť to má, je to len predstava, ktorú si vsugeruje. Tiež sme veľa vecí nemali radi v detstve, no neskôr v dospelosti už ano. Hovorí sa, že chuť sa mení každých sedem rokov. Včera v TV správach ukazovali ženu, ktorá nemá rada hubovú omáčku ( huby vôbec.....) a mak. reportér jej núkal oboje, od omáčky odvracala zrak a maku si z koláča uštipla, olízla, zaškaredila sa a dala ho nabok. Nuž, chute nemáme všetci rovnaké, len sa čudujeme, ako to, že ten alebo onen nemá to dobré ( niečo) rád-rada, keď ja ano.

..spomienkové chvíle milé..:-)

kto vie, co to detom preleti cez nos, ze potom tak urputne odmietaju nieco uz len podla nazvu - farby - zlozky ...
doplnte podla potreby :-)
kazdopadne ked su hladne naozaj, aj taketo ZAVAZNE problemy idu bokom a najedia sa ako treba :-)))

Môj syn, keď bol malý /škôlkar/, bol u babky na prázdninách. Tá išla variť obed - polievku a slivkovú omáčku /mali sme radi ovocné omáčky/. Takže išla naoberať slivky a syn jej vraví "babi vyhoď tie slivky, ja omáčkové slivky jesť nebudem". No ona omáčku navarila a keď bol čas obeda, hovorí mu: "nemusíš jesť, len ochutnaj" a pritiahol si tanier pred seba a zjedol za pol taniera.

Mali sme v rodine taku sesternicu , ktorej sa stacilo pozriet na jedlo a hned vedela , ze "take nelubi".Umudrila sa az ked sama zacala varit pre vlastnu rodinu.

Mam podobny zazitok s manzelovym najml.bratom.Mal 9 rokov/manzel bol 18 r.starsi/nikdy ani neochutnal melon,ked sme k nim prisli naporciovala som a samozrejme aj jemu,kazdy cusal.On to zjedol a potom som videla slzy v ociach co sa stalo,ze on zjedol melon a nikdy ho nechcel,potom,ale jedol stale.

segedín? včera sme ho dojedli. u nás veľmi obľúbené jedlo, ktoré ja v duchu nazývam "objemové krmivo", lebo ho varím v tom najväčšom hrnci, aký mám. :-))
mala som priateľku, ktorá bola odomňa o dve generácie staršia. jemná stará dáma. ja som obdivovala jej múdrosť a rozhľadenosť, ona milovala moju dcéru ako svoje vnúča a mňa ako svoju dcéru, pretože vlastné deti nemala. neviem, čím som si jej priateľstvo zaslúžila ale dodnes na ňu s láskou myslievam. a ona mi raz hovorila: mala troch súrodencov a všetci štyria vraj zo srdca nenávideli makové šúľance. ich mama to vedela a napriek tomu roky, týždeň čo týždeň boli jedenkrát na obed makové šúľance. a keď už bola vydatá a mala svoju vlastnú domácnosť, odvážila sa mamy spýtať: mama, vy ste vedeli, že my všetci tie šúľance tak strašne nenávidíme, prečo ste nám ich každý týždeň varili? a mama jej vraj odpovedala: vieš, Eržika, aby ste sa naučili, že nebudete v živote jesť iba to, čo vám chutí. a to, čo priateľka dodala, keď mi túto príhodu porozprávala, to ma úplne dostalo. ona totiž povedala: vieš, jana, potom, keď sme boli v koncentráku, často som na tie makové šúľance myslela, aké boli dobré. no dá sa na to niečo povedať?

@rea1 , nie na to sa neda nic povedat. Smutne, velmi smutne. Na tuto etapu nasich dejin by sme nemali nikdy zabudnut.

@rea1 az mi slza vysla :(

Keď bola moja dcéra malá pýtala sa, čo budeme mať na obed. Odpovedala som jej, že cícerovú polievku. A aj keď ju nikdy predtým nejedla, so zaťatosťou 4 ročného dieťaťa vyhlásila, že ona veru takú nemá rada a ani ju jesť nebude. Tak som jej ponúkla alternatívu: hmm, tak potom urobíme orieškovú polievku. Tú láskavo schválila, a tak som urobila cícerovú polievku, ktorá sa odvtedy u nás volá oriešková... :)

Príbeh má pokračovanie:
Nedávno sme s vnučkou skypovali a pýtali sme sa, či jej po polroku ešte tá ryža ide dolu krkom, či jej neošikmeli z nej oči? Že v pohode, dá sa, ale už by tak zjedla niečo naše!
- A čo také? Na čo máš chuť?
- Neviem. Na hocičo, ale naše. Hocičo!
Dcéra sa zasmiala:
- Segedín?
- Áno, áno, segedín!!!
- Tak dobre, uvarím ho na uvítanie.