Bozk
alebo
Ty si mi darom, Môj drahý
Bozk
Jednej jedinej
Kvapky dažďovej
Na popraskané pery
Zeme vyprahnutej,
Si nesmierny dar!
I každučký Tvoj bozk je taký!
A nielen bozk, ale Ty celý!
Pred 14 rokmi sme sa zoznámili s manželom cez internet a to ti vtedy bola vec! "Chatmánia", vtedajší nevídaný fenomén, aha, čo spôsobil :-) Príbeh bol písaný práve pred onými 14 rokmi...
Našli sa
Len päť písmen, a aké divy narobia s človekom.
Ich srdcia sa smejú šťastím, veď sa vznášajú na krídlach lásky...
Občas sa stane, že človek sa zastaví niekde na polceste chodníčka svojho života a celá jeho bytosť kričí: "Chcem ťa nájsť!" Srdce človeka túži po láske niekedy až tak veľmi, že láska sa mu radšej vyhýba. No a vo chvíli, keď sa nezaoberáte myšlienkou, kedy sa objaví vo vašom živote ten pravý, nečakaná náhoda zrodí stretnutie...
Na konci leta ju kamarát zasvätil do tajov "chatovania". Tým, ktorí vedia presedieť hodiny za počítačom, určite tento pojem nie je neznámy. Sedíte za počítačom a priamo môžete komunikovať s niekým dokonca i z opačného konca sveta. Nechať sa strhnúť vírom "chatmánie" je veľmi lákavé. Najmä pre niekoho nadmieru zvedavého a ukecaného...
Treba mať v sebe zrejme srdce dobrodruha, pretože pustiť sa do chatovania je výletom plným dobrodružstva do sveta toho, kto sedí možno len zdanlivo na míle ďaleko... A ona sa bála, že celé leto strávi zavretá len medzi štyrmi stenami nad hrubými skriptami... Jej sen, ocitnúť sa na slnkom zaliatej pláži, sa totiž rozplynul ešte pred začiatkom letných prázdnin, kedy sama seba nerozumne odsúdila čakať na ortieľ, ktorý vyriekne posledný augustový týždeň pán docent na skúške...
Raz v univerzitmej pc miestnosti zapla počítač. Na pravej strane obrazovky mala opäť nekonečný zoznam, či už známych, alebo zatiaľ ešte neznámych mien. Náhodne klikla myšou na jedno meno, ktoré sa jej stalo osudným... Vraj to možno začalo nevinným oslovením a týmito slovami naťukanými do klávesnice: "Ahoj, ako sa máš?" Zistila, že dotyčný sa nachádza niekde v škole. Nenápadne vyzvedala, či náhodou jej zrazu nezamáva spoza chrbta. Ešteže sedel v učebni na druhom konci mesta. Vymenili si pár ďalších slov. Stretli sa i nabudúce. Páčilo sa jej, akým spôsobom píše. Znie to neuveriteľne, no i zo slov, ktoré človek ukladá na papier, či obrazovku, sa dá vyčítať veľa preveľa. Bol vtipný a romantický zároveň, inteligentný, citlivo vnímavý, správne ukecaný (vlastne "upísaný") chalan, ktorého ani zďaleka nemožno hádzať do jedného vreca s ešte nedospelými chlapcami. Ak tí dvaja nemali to šťastie sedieť za počítačom v rovnaký čas, poslali si maily. S pribúdajúcimi riadkami ich vzájomné sympatie rástli. Obaja cítili, že sa deje niečo vskutku výnimočné. Priali si, aby to malo nádherné pokračovanie...
Po mesiaci jej navrhol, aby sa stretli naživo. Vraví sa: Oko - do srdca okno. Práve o toto boli ukrátení. A preto si dohodli stretnutie. Keďže už vedeli o sebe dosť, dokonca aj to, že bývajú v tom istom meste, nič im nebránilo v tom, aby sa pozreli jeden druhému do očí. Avšak ak človeka začnú hlodať myšlienky, čo ak to, alebo tamto, umelo vytvorené obavy vás iba zbytočne ničia. Síce nezáväzné stretnutie neznamená, že ide o život, bála sa, že sa na ňu pozrie a odíde. Posmelená radami blízkych známych: "Hlavne buď sama sebou!" alebo: "Čo ti chýba? Máš všetko, vďaka čomu si správna baba!"... sa v deň "D" predsalen vybrala do mesta. Opísal sa jej ako vysoký, hnedovlasý chalan. Na zastávke mala čakať, že práve taký vystúpi z dvadsaťsedmičky. Toľko vysokých, hnedovlasých chalanov prešlo okolo nej, že si už začala myslieť, že niektorý z nich bol ten, na koho čaká, no pre istotu ju obišiel. Zrazu sa dvadsaťsedmička zjavila na obzore. Vo dverách stál On. Ani nevedeli ako a och pohľady sa stretli. Z jej úst zaznela nesmelá kontrolná otázka: "Roman?" On sa spýtal: "Lya?" Ich kroky smerovali na námestie. Keďže 28. september 2000 bol mimoriadne teplý, na námestí rástli dáždniky krčmičiek a vinární ako huby po daždi. Sadli si pod tie červené a pri pohári červeného vína prežili prvý spoločný deň svojho života. Síce sa už nepamätá, o čom sa zhovárali, vie, že sa spolu veľa nasmiali :-) .
Pred časom by neboli verili, že "Láska cez internet" s Tomom Hanksom a Meg Ryanovou v hlavných úlohách, môže byť skutočná.
Lya a Roman sú hrdinami vlastného príbehu už pekných pár dní.
Môcť povedať:
"Milujem svet
Pretože mi dal Teba
Milujem Teba,
Pretože si môj svet."
je nádherné.
V 2002 mi v jednom časopise uverejnili inak napísaný náš príbeh lásky :-) A naozaj pravá zamilovaná láska je práve takáto ako v mojich veršoch:
Láska je ako motýľ.
Keď ho chytíš do dlaní,
pohybom svojich krídel Ťa pošteklí
a Ty sa možno pousmeješ.
Keď ho vypustíš, vzlietne,
rozprestrie krídla,
a až vtedy sa ukáže svetu v celej svojej kráse!
Láska je krásna práve ako motýlie krídla
rozprestreté na slobode!
(tu je stránka z časopisu:)
Časom sme sa zasnúbili :-)
Neskôr osvadbili :-)
A opatrujeme sa :-)
Prajem Vám krásneho nielen Valentína :-)
Včera sa mi podarilo pripraviť pre nás toto horuuuce srdce z čokoládového cesta na horúcich malinách s vanilkovou zmrzlinou a opraženými mandľovými lupienkami :-) Veru láska ide cez žalúdok :-)
kedysi som neverila, že niečo takéto je možné cez internet a stalo sa...od prvej chvíle sme vedeli, že patríme k sebe, mala som obavy ako ty, na rozdiel od teba som odmietala stretnúť sa na živo, avšak nedal sa, neustúpil a pri prvom stretnutí vyslovil veľkú pravdu, že verí na osud a my sme sa jednoducho nemohli obísť:-) jeho bezprostrednosť, otvorenosť, priamočiarosť, úprimnosť a srdečnosť okamžite rozpustila všetky moje pochybnosti a cítili sme obaja, že sa poznáme už veky a patríme k sebe.
možno neuveríš, ale ked som zavčas ráno otvorila pc, vždy som vedela, že už je tu a čaká na mňa - v tej chvíli sa display vždy zvláštne rozžiaril. od prvej chvíle si rozumieme, máme veľa spoločného, navzájom sa dopĺňame, vždy si máme čo povedať, je nám spolu dobre, delíme sa denne o všetko dobré i zlé, nedokážeme byť jeden bez druhého, sme na seba veľmi naviazaní, máme sa nesmierne radi a teší nás, že sme sa neobišli, že sa stalo tak, ako sa stalo...sme šťastní, že sme sa našli :-)
niet nad to, ak máte jeden druhého :-) a ste ako jeden :-)
Paci sa mi tvoj zivotny pribeh, styl, akym si to napisala. Prajem vam celozivotne spolunazivanie v rovnako romantickom style I cez burky, ktore obcas pridu do vsetkych spolocnosti.
opatrujte sa i dalej...
mnoho lásky..porozumenia..odpúšťania mu denne plný pohár nalej..
čo dávaš - nech sa ti vráti...
žite v dobrom..
/čas sa nám denne o 24 hodín kráti..zmysel má len Dobro..Láska../
Před usnutím
(Jiří Žáček)
Nejlepší básně přicházejí samy
chviličku před usnutím
v mezerách mezi vteřinami
a ztrácejí se za úsvitu
jak žena s níž jsem probděl noc
a která ráno mlčky zmizí z bytu
bez rozloučení
bez hlesu
a nenechá mi ani adresu
Praláska
(Mila Haughová)
Nebudeme chýbať?
Chýbame, láska.
Musíme myslieť.
Nevynecháme nehu,
platíme za ňu kožou,
ženie nás zradná krv.
Nad všetky myšlienky
láska je ťažšia.
Ako ju rozpoznať?
Pokožke veriť,
srdcu, pohlaviu,
hlave alebo snom?
„na striebre piesku krepčí plachý škorpión- - - :
Povedz mi, láska,
daj mi znamenie
(jedenásť rovnakých panien,
jediná medzi nimi prává).
Povedz mi, láska,
je to on?
Vôňa je tvojou
najbližšou príbuznou?
„Všetkými ohňami prejdem ako mlok –
Nepozná strach a nič ho nebolí-„
Som to ja alebo báseň?
Mám krídla, budem lietať,
mám ústa, budem sa pýtať,
dokážem naraz myslieť aj snívať?
Alebo musím niečo navždy odročiť?
Povedz mi, láska,
nič ťa neboli?
Óda na lásku
(Miroslav Válek)
V tej chvíli medzi nocou a dňom,
keď sa Zem krúti v pivovej fľaši,
keď konečne aj peklo odpočíva,
blcha diablov sa už opila
a diabol bĺch spí v perí čiernych sliepok, až sa práši
z chĺpkov obilia,
keď za očami hlúpych melú mak,
keď je tma vlastne najčernejšia v rozkroku,
v tej chvíli vecí horeznak
hovorí žena ľútostivú vodu,
slabikuje dym:
Čo, kedy, koľko ráz a s kým...
Niečo klope vo vajíčku.
Niečí hlások škemrá:"Vstúp!"
V nejakej hlave kotúľa sa hlava,
nejaký muž tam visí
v slučke slovíčka.
Krysí zub odhlodáva z nebíčka.
Množenie vecí.
Narážanie ľadov.
Nežnosti, čo Zemou otrasú.
Milovanie v husej koži
úžasu.
Noc, vlhká ako po súloži
hviezd.
Láska ako nebo.
A Mesiac ako päsť.
Vzduch, ktorý brúsi drsné hranolčeky.
Zlostná hudba skla.
A tma a tma, až do nahoty kostí,
až takmer biela...
...Boh, skladajúci nový stroj
zo súčiastok tela...
Paris at night
(Jacques Prévert)
Tři sirky jedna po druhé škrtnutá do noci
První abych viděl tvůj celý obličej
Druhá abych viděl tvé oči
Poslední abych viděl tvá ústa
A tmapustopustá aby to vše mi připomněla
když ležíš v objetí meho těla.
Nobelovu cenu za lásku
(Boris Filan)
Mesto plné snehu
Nesplnených prianí
Zohrievame nehu
V premrznutej dlani
Kiná plné ľudí
Kaviareň nás nudí
Lavička nás chladí
Kto vymyslí miesto pre dvoch
Čo sa v zime majú radi
Kto vyrieši túto zimnú otázku
Ten dostane
Nobelovu cenu za lásku
Výkričníky stromov
V sadoch varia smolu
Nemôžeme ísť domov
Ak chceme byť spolu
Dych ľadových kvetín
Zostarnuté deti
Kúria rozprávkami
Kto vymyslí miesto pre dvoch
Ktorí chcú byť v zime sami
Kto vyrieši túto zimnú otázku
Ten dostane
Nobelovu cenu za lásku.
Láska je slovo
láska je slovo
možno tieň
zodratá vo všednosti
nedáva znamenie
že prišla po špičkách
plachá a prítulná
že k mojej dlani
patrí dlaň iná
čo pre mňa rástla
na strome teba
mojej duši chutíš
ako hladnému chleba
túžim sa dotknúť
tvojho neba
do teba skočiť
a nestratiť seba
Láska je...
...ale veď to Ty veľmi dobre vieš :)
A stávalo sa, že som mu to v slabej chvíli aj vytkla - "ty si stále preč, a ja musím doma obiehať okolo domácnosti a našich troch detí. "
Poznáš to, občas sa to stáva aj v lepších rodinách, že príde k výmene názorov, nasleduje tichá domácnosť a potom sa zase všetko utrasie.
Dnes sa na tom aj obaja zabavíme pri spomínaní, lebo všetko sa zmenilo a rakety s loptičkami už doma nemáme !
Naša výmena názorov vždy končila Al Rašidovou už historicky zapísanou v našich spomienkach:" A vieš čo ti já poviem, vieš čo ti poviem?"
" No len povedz, prosím ťa, čo mi chceš ešte povedať, ha?" kričala som v návale zlosti.
" Tak ti poviem, dooooobre si sa ty vydala..."
Toto bola veta, ktorá ma dokázala vytočiť jak štupel z fľašky, a bola by som dokázala kričať ešte nejaký čas, ale Al Rašida to zjavne nebavilo, tak sa odporúčal niekde do ústrania a akože v totálnej pohode sa venoval buď telke, alebo novinám.
Neviem kedy sa to stalo, ale bolo to pár rokov naspäť, keď sme sa znovu slovne prekárali, ale po toľkých rokoch manželstva sme už vedeli ako na to, / bo taniere boli z roka na rok drahšie :))) /, ale stalo sa čosi, čo zmenilo situáciu. Unavený a znechutený z toľkého riešenia akéhosi problému, povedal onú vetu o dobrom vydaji. A hoci som bola riadne naštvaná, zrazu som sa začala prenáramne smiať, až mu to bolo veru divné. Nedá sa to dobre slovne vyjadriť, ale bolo to asi preto, že ja som na túto vetu čakala, kedy to povie, lebo ona končila každý spor, po nej zostalo mŕtve ticho a dosť dlhý čas na ukľudnenie oboch. Jednoducho táto veta zrazu nadobudla iný význam - stala sa akousi jeho kapituláciou a sčasti tak trochu ospravedlnením a uznaním, že predsa len mám v niečom pravdu.
Prešli roky, decká vyleteli z domu a pri jednej situácii, keď Al Rašidovi išlo o život a prekonal to, zišli sme sa s deckami u nás doma.
Nespomínam si ako to vlastne bolo, ale môj Al Rašídko tak akosi inak, s tichým hlasom povedal:"Babko, a víš ty čo ci ja povím? Dobre sem sa já veru oženyl!"
A mne sa chcelo zrazu plakať, tých viac ako štyridsať rokov spoločného života nás oboch presvedčilo, že "ani by sme nemenili, aj keby sme mohli a keby sme sa mali znovu rozhodovať, tak zase len jeden pre druhého".
Pre mňa tá veta bola najkrajším vyznaním, aké mi kedy v živote povedal.