ked som bola mlada a stihla, pretoze teraz som zas krasna a mudra, postavili v bratislave novy hotel nazvany kyjev, ktory, pretoze bol luxusny, mal samootvaracie sklenene dvere, ktore mali chybu, neboli v rame ani v nicom, takze boli neviditelne. (to je veticka! ako lusk! Take ja rada.) banka, statna, ceskoslovenska, v nom mala ples. slavnostny, v dlhych robach. a janicka (ja som janicka, ja, ja, ja!) tam isla, lebo taticko riaditeloval. v banke. aj doma by bol, ale tam uz bola snaha marna, tam bolo riaditelske kreslo obsadene, tam riaditelovala mama. takze v banke. mala vtedy, janicka, perfis saty. tie ma doteraz, len sa do nich nezmesti. Tak ich má nostalgicky odlozene v skrini, v dlhom vreci z hodvabu, aby zbytocne nezbierali prach, saty krasne, staci, že zaberajú miesto. oni tie handry boli naozaj luxusne, lebo som ich mala z nejakej prehliadky a boli na tie casy moooc extravagantne. pokusim sa ti ich opisat - ciastocne: zlta cipka, vies, co to je, take pavucinove kvietky pospajane dierkami, naskladana, a v podstate to bol od prs do pasa jeden pas naskladanej latky a od pasa po zem este tri take iste. Vsetka ta nadhera drzala na satenovej spodnicke a ramienka to malo ako spagety. vpredu z tej istej dierkovanej pavuciny bola velka mašľa a v nej kyticka fialiek. topanky 12 cm vysoke opatky, cierno-zlate. V tych casoch - extravagancia jak hovado. zasa som mala nieco ine ako ostatne zenske, a to sa mi pacilo. tak. a takato noblesa vyliezla z taxika a aj s muzom - prvym mojim mucinkom - som sa niesla k hotelu. som sa niesla, nesla som. som sa niesla, aby si vsetci vsimli a dokazali to patricne vychutnat, aka som uzasna. nastastie tam vonku nikto nebol. nastastie. ale co keby! pred nami asi 15-20 metrov isla skupinka ludi tamtiez. vstupili na koberec pred hotelom a vosli bez zastavenia a cakania na cokolvek. tak som to aspon videla. my sme isli v podstate za nimi. lenze dvere, tie presklene, nezaramovane, tudíž neviditelné, sa medzitym zacali zatvarat. ja nielenze nosim okuliare, ja ich aj potrebujem a navyse, ked sa stmieva alebo rozodnieva, som slepa ako patron. to som sice aj inokedy, ale vtedy ako este vacsi patron. prisli sme my k milym neviditelnym dveram a ja, kedze tie svine boli neviditelne, nie aby som pockala, kym sa otvoria uplne, ved som ich nevidela, jednoducho som vchadzala. Dostojne ale v tempe. a oni sa zas nestihali otvarat tak bleskovo. no proste - ja som vzala jedno to sklenene kridlo ramenom takym svungom, az to zadunelo! kur - niksopa, fakt som cakala - jednak uplne omracena, aky to hňup sa opovazuje zdrziavat ma v rozlete, jednak tym, ze nikde nikoho tak nablizku nebolo a to rameno som si skoro uvalila - ze tie dvere snad odidu so mnou. mali charakter - zatriasli sa mohutne ale vydrzali. nastastie. vstupovat na ples s rozbitymi vchodovymi dverami okolo krku by asi nebolo to prave, orechove. a ples to bol bajecny. hlavne preto, ze som tam bola so svojou vtedajsou svagrinou, s ktorou sme sa navzajom srdecne neznasali a ona bola o 10 rokov starsia, o 20 kil tazsia a moje perfis saty jej dobre pohli zlcou. juj, ci som sa radovala!! taku naladu som na plese snad este nemala. aj napriek tym dveram potentovanym, a tomu, ze na druhy den som mala modrinu ako keby ma zrazil parny valec a rukou som 2 tyzdne hybala velmi opatrne. a to som bola z hadzanej zvyknuta na vselico: :-)) ale saty su to krasne a tym dveram potom spravili ram, cim ich znacne zviditelnili a podla mna im uplne znicili imidž. Mali ostat neviditelne, mozno by sa bol praštil aj niekto iny.
A teraz už milý hotel stojí na námestí pri Priore ako výčitka, budí nostalgické spomienky nás starších a pohŕdanie mladších generácií a ešte roztáča mozgové závity a záchvevy v peňaženkách mestských radných, ktorí sa nevedia rozhodnúť, čo s milým Kyjevom spraviť, aby im to vynieslo čo najväčšie oné ... tie ... prachy do vlastných vreciek. No fuj. Ale plesy tam bývali na tie časy naozaj noblesné.
Závidím ti, že tie šaty ešte máš. Ja som si nostalgicky odkladala všetky šaty, v ktorých som bola krásna, už len pre spomienku a pocit pohody z tých skvelých zážitkov, ale len dovtedy, kým nám trochu nepodrástli naše tri dcéry, handrárky. Raz v lete som dofrčala z roboty, dcéry s kamarátkami na trávniku za domom, tam si medzi stromy naťahovali deky, stanovali a viedli rodinný život. Skoro mi oči vypadli, keď sa v sprievode vyhrnuli spod tej deky (asi svadba?!), prvá, druhá ....šiesta, ponavliekané v mojich parádnych šatách, niektorých po zem, na tých krpidlách až pod zem, niektorých pekne nad kolienka, podľa toho čo sa kedy nosilo. Už som sa nadychovala, že zarevem z toho okna, ale keď som si všimla fľaky od trávy, zaseklo mi dych a kým som sa rozdýchala, rev som vzdala, načo by mi už tie šaty v tom stave boli (a to som si vedome nepriznala, že by som ich už asi ťažko zapla).
Zato moje dcéry sú teraz múdrejšie. Rock and rollové šaty z tyrkysovej krajky, ktorej som šila jednej z nich na stužkovú, ešte stále v rodine kolujú, už ich mala na plese dokonca vnučka, červený samet kombinovaný so saténom, s úplne holým chrbtom (tie som šila Janke na svadbu na prezlečenie) tiež ešte fungujú a ktovie ktoré moje výtvory ešte kadesi putujú. Len ja na tie moje krásne šatočky môžem už len spomínať.
My mame tiez take zakerne dvere... Obyvackove dvere su celosklene a bez ramu. Toho architekta, co to vymyslel, mohol radsej prejst parny valec. Raz k nam prisla na navstevu moja mama a kedze rano "strasila" uz od siestej v kuchyni, zatvorila kuchynske a obyvackove dvere, aby nas nezobudila. Tie obyvackove dvere boli zatvorene asi prvy krat, odkedy tu byvame. Ja som vstala okolo osmej a taka polospiaca, bez okuliarov, som chcela vojst cez obyvacku do kuchyne. Chcela.
Vrazila som tvarou do tych blbych dveri, myslela som, ze mam zlomeny nos. Odvtedy je na dverach vo vyske oci prilepena samolepka. Aj si obcas myslim, ze by som ju uz mohla dat dolu, ale - co ak niekto zase tie dvere zatvori?
@rea1 : zasa si ma pobavila, keď si ťa predstavím aká si bola pyšná a naraz takáto studená sprcha .... hehe!
Okrem toho @rea si z nej robila srandu, rovnako ako zo seba, čím sa to vyrovnalo.
citujem ťa :
silvi, včera 17:47
Je pekne pochvalit sa niecim ale z takehoto pribehu mi je na grc
silvi, včera 17:47
ale co sa cudujeme, 56-rocna zena, Bratislava
@silvi , ber , je to môj skromný postreh , mám 66 rokov , tiež mám také isté spomienky ako má @rea1 , ja to neviem tak opísať ako ona, tiež mám za sebou nie jeden ples, a na tie záhorácke nedám dopustiť
Určite nikomu sa nevracajú roky , aj ty budeš raz (možno ) v jej veku,potom si môžeš na svoje zážity spomenúť a sama sebe si povedať ,aké to boli moje mladé časy , ale možno len virtuálne? či nie?
ked čítam niečo-čo má vtip-hned sa mi žije "líp"...:-))))
a aby nás niekto neukŕkal, my predsa vieme, že sa to píše faux pas, ale fópa je krajšie. aj šejkspíra píšem väčšinou ako šejkspíra, veď to je starý kamarát. :-)))
Prajem príjemný deň.