Otvárali až o 11,00 hod., ráno bolo studené a v Pálffyho paláci Café Pálffy, pred ktorým bola upútávka na varené víno. No nevojdite!
Bol to vlastne prebudovaný vchod do dvora. Barový pult a regály na stenách z oceľových profilov, barové stoličky zo sivého matného kovu, pár stoličiek sedliackeho typu a dve historizujúce kreslá so stolíkom. Na stenách popri moderných obrazoch tri v ťažkých zlatých rámoch a dve girlandy z umelých slnečníc a iných kvetov. No proste "každej pes jiná ves".
Staršia pani prijala moju objednávku. Zatočila v mikrovlnke a priniesla mi na tácke víno. "Dala som vám aj lyžičku, lebo niekto nemá tie klinčeky rád, aby ste si ich mohli vybrať. Ak máte málo cukru, môžem vám pridať." No, bola milá. Klinčeky mi nevadili, ale kde je voňavé korenie, badyán, škorica... Keď som sa chcela zohriať dúškom, zistila som, že víno je letné. Pani ho ochotne opäť zatočila v mikrovlnke. Kým som popíjala (teraz už správne horúce) víno, rozoberala s kolegyňou predchádzajúcu pracovnú návštevu. Bolo to niečo nepríjemné, lebo išlo o peniaze. Všetko som si mohla vypočuť, nič si nenechali pre seba.
A tak som sa neubránila porovnaniu:
Pred mnohými rokmi, ešte za komunistov, (nie, že by mi bolo za nimi smutno, iba tým chcem zdôrazniť, že to nebol súkromný podnik), som uviazla v jednom malom meste na stanici. Bola zima, ale nie tá zdravá, mrazivá, ale vlhká, čo vlezie až pod kožu. Okrem výčapu tam bola aj reštaurácia, tak som v núdzi vošla a objednala si varené víno. Obsluhujúci čašník sa ma spýtal, či biele alebo červené. Priniesol ho riadne horúce a keď som si chcela uchlipnúť, taká silná vôňa mi udrela do nosa, až mi dych zastavilo. A veru mi aj pomohlo, určite nebolo krstené a ja som predišla riadnemu nachladnutiu.
Na jednej strane súkromný podnik v historickom centre hlavného mesta, na druhej staničná v zapadnutom meste. Aký to paradox.
no mne raz u Mayera doniesli zle umytý pohár.........fakt hanba