Ako sme prišli k nášmu Gučinkovi

milé. :-)))))
človek si ani neuvedomí, ako sa mu ten jeho domáci zverinec časom dostane pod kožu. :-) moja mama pri každej návšteve priniesla psíkovi piškóty. dve, tri, jemu to stačilo, bol naozaj maličký. a raz ako tak sedí, len sa zrazu strhla, zahrabala v kabelke a hovorí mi: prosím ťa, daj mi piškótku ale potajomky, tak, aby to vikinko nevidel, nech si nemyslí, že som naňho zabudla. :-)

@Anina6 pri čítaní tvojho príbehu , ktorý mimochodom tomu môjmu akoby "z oka vypadol" som si veru zaspomínala na nášho malého Spinkiho. Toho tiež priniesol syn domov ako malú zúboženú zadredovanú guličku a o mesiac na to dostal povolávací rozkaz na vojnu. Havino zostal doma, jednoducho nás všetkých dostal a ked sa
mužovi stratil a ušiel veru boli aj slzičky. Našťastie sa vtedy všetko dobre skončilo. Spomíname ho veľmi často, jeho veselé kúsky s malým vnukom sa nedajú zabudnúť. Dnes je už v psom nebíčku, ale z nášho srdca neodišiel.

@rea1 - hihi, tak nemá chybu.
Dievčatá tieto príbehy o zvieracích kamarátoch sú dojemné, plné lásky a aj keď vždy nám zostanú na krku, nedal by ich človek za nič na svete.

vo všetkom s vami súhlasím rea1 a hubata. tothka diky za pekný komentárik.

Moja teta sa celý život strašne bála psov až jedného dňa ujo domov doniesol psa, tak bola celá vystresovaná no a teraz už je to staručký pes a už by naň ani dopustiť nedala a stará sa oň ako o bábätko. Ja som bola odjakživa hrozný psíčkar a vôbec zvieratár, stále som si nosila nejaké zvieratá domov a na jedného psa si zvlášť pamätám , raz sa večer brat vracal z práce a po ceste stretol nejakých ľudí, čo išli utopiť šteňatá, tak im s kolegom tak strašne prišlo ľúto ich, že si každý po jednom zobrali. Lenže to boli také malilinké chudiatka a bolo to treba ešte kŕmiť, aj otca našeho oklamal, lebo to bola sučka, že je to pes. hehehe Otec ale na to samozrejme prišiel, lenže to už som ja bola zo psom jedno telo jedna duša. Mala som asi tak možno 12 rokov asi, už si to nepamätám, som ho ukecávala, že sa budem o neho starať aj čistiť, len nech ho nechá doma. Tak sa aj stalo, ráno som kŕmila striekačkou, zo školy som prišla , tak hneď som kŕmila, umývala , zohrievala a nakoniec som veru tú našu Belku vypiplala a aj sme ešte mali od nej niekoľko krát neplánovane šteniatka xixixixi

no ved ako hovorím, aj u mňa to bolo podobné. Lenže naš Guči to všetko zmenil. womankc ďakujem aj tebe za milý komentár.

Krásny príbeh, takto isto sa volal aj psík mojej kolegyne, ktorý si ich ako ona vraví adoptoval. Oni už psíka mali a tento sa túlal po ich dedine a vždy, keď videl, že idú domov, tak prišiel k ním k bránke tam si ľahol a ležal. Jej ho bolo ľúto tak mu nosila jedlo, ale domov ho nechcela, že čo vraj bude robiť s dvomi psíkmi, lenže Guči bol tak neústupčivý a trpezlivý, že stále pri tom plote ležal, až to nevydržala, otvorila bránku a odvtedy mali doma dvoch psíkov, už je tiež v psačom nebi a ona vraví, že vďačnejšieho psíka už mať nebude.
My sme po nášho Charlika prišli tak, že syn kamaráta ho kúpil bez dovolenia mami a tá ho s ním vyhodila, kázala mu ho dať do útulku alebo niekomu a keďže syn sa s ním celú cestu maznal, tak ho dal zadarmo jemu. Tiež som bola celá rozčúlená, že pes do bytu nepatrí a tak, ale to len pokiaľ som ho nevidela. Bola to láska na prvý poľad a odvtedy je to nesmierny mazel celej rodiny a neviem si predstaviť, že príde tá chvíľa, že prídem domov a jeho nebude...

Až mi je normálne ľúto, že nemám nášho Gučinka doma. Viem si predstaviť, aká bude radosť, ked prídu moje dievčatá aj so psíkmi na Vianoce domov. A medovnicek vďaka za tvoj milý príbeh. Akej rasy je tvoj psík?

Mám malý mikroazyl pre opustené, vyhodené a nechcené psie duše. Chlapcov mám už dospelých a tak už 4 roky prichyľujem, zachraňujem, vykrmujem a adoptujem psíkov. Prešlo ich mojim domovom a rukami už desiatky, ale nikdy som to neoľutovala. Naopak, s každým záchráneným sa cítim nejak šťastnejšie, spokojnejšie. Mám toľko lásky a vďačnosti, že keď by som začala, tak na dva životy mám čo rozdávať. A hoci žijem nie som a necítim sa ani na sekundu osamelá. Jednoducho ... " Odkedy zachraňujem psov stratila som hlavu, ale našla som dušu. :o)))

veľmi pekné suejka, vidím, že ešte sú na svete aj dobrí ľudia. Veru, keby takých bolo viac, ktorí vedia lásku rozdávať a nielen prijímať. Prajem ti všetko dobré a ešte veľa veľa lásky.

@anina6 máme yorkshira

no zlatý môže byť, to poznám medovnicek. tak pekný večer.