> Krasny pribeh. Ja si spominam na svoj posledny trapas. Ked som siel minuly tyzden rano rozospaty do prace, na semafore som k semaforovemu stlpu prikladal vstupnu kartu do zavodu s ocakavanim, ze ma pusti. :-)))))))) ale nech si chlapec nemyslí, že len jemu zašibáva z používania vstupových kariet. Aha, ako nám zahrabávalo na oddelení, kde som ešte nedávno pracovala:
prave som rano rozpravala kolegyni, ako nam na minulom oddeleni, ktore bolo oznacene ako "prisne chranena zona", sibalo z otvarania vsetkeho kartou. vchod na oddelenie vyzeral takto: bezpecnostne dvere z nepriestrelneho skla, ktore si si otvoril kartou a fucanim, lebo boli tazke jak ... no, veľmi. hmmm, otvoril. po prilozeni karty dvere zapistali a otvorit sa dali az po skonceni pistania. za nimi bol priestor tak 1x1,5m a za nim dalsie dvere, take iste, tazke a tiez pišťavé. takze tam si vliezol, pockal, az sa prve dvere za tebou zatvoria a az potom si si mohol - opat kartou - otvorit tie druhe dvere. a vsade, okrem satni a hajzlikov, si sa dostal do pozadovanej miestnosti iba ked ti ti, ktori v danej miestnosti pracovali ako staly mancaft, zvnutra otvorili. samozrejme, kartou, samozrejme az po skonceni zapistania. takze sa stavalo (aj mne, jasne), ze po vstupe zo schodista na chodbu, z ktorej sa islo k tym prvym bezpecnostnym dveram, som napriklad cakala, kym sa chodbove normalne drevene dvere zatvoria, az potom som si otvarala prve dvere bezpecnostne. alebo som kartu prikladala na chodbe v budove na poschodi ku klucke (!) na sklenenych, normalne otvaracich dverach - a oni nyst, neotvorili sa, musela som stlacit klucku ako kazdy normalny clovek. alebo veduci mi s divnym leskom v oku hovori: jani, mne uz z tej karty sibe. tak som ho uistila, ze nech si nemysli, ze je jediny a s radostou som naspicovala usi, lebo bolo jasne, ze sa mu nieco zadarilo a ze si to nehodla nechat pre seba. Ved samozrejme. na brane do domu mali automatickeho vratnika na cipovy kluc. aj my ho mame. Aj vy ho mate. Aj skoro vsetci ho uz maju. prilozis kluc a kym pisti, mozes dvere otvorit. ked prestanu pistat, ani hni. Vybavene, ukoncene, zatvorene. tak on isiel so zenou odniekial domov, prilozil cipovy kluc, pockal, az brana dopisti, a potom nou lomcoval v snahe otvorit ju. marne. len zena sa vraj nanho pozerala tak akosi ... no, divne. ze co vraj blbne. rozne radosti sa nam stavali s tymi kartami a otvaranim dveri i cohokolvek a vzdy sme to davali k dobremu, aby sme sa vsetci zabavili a nemali komplexy, ze niekomu hrabe a inemu nie. hrabalo nam vsetkym. takze poziadat kartou semafor, aby ta pustil - no a co. nic svetoborneho. ozaj, a pustil? ale aj tak nikto nema a asi ani nebude mat na jednu byvalu kolegynu. jej kartovy zazitok je trvale neprekonatelny. ona danka mala tak 130 kil, odhadom a slovnik opiteho kocisa. uplne bezne. ak povedala dve suvisle vety a ani v jednej nebol spomenutý žiadny pohlavný orgán ani pouličná sociálna pracovníčka (za mojej mladosti sme tak hovorili miesto dnes bežne pouzivaneho ku***) alebo podobne fajnoty, boli sme presvedceni, ze je chora. alebo najneskor zajtra bude. a tato raz hovorila, ako isla z prace domov. na jar, uz bolo teplo, dana navlecena uplne nevhodne v balonaku, spotena ako kobyla, nasrata ako permanentne prasknute slepe crevo, v kazdej ruke napraskana igelitka s nakupom. kartu mala - z neznamych dovodov - este stale zavesenu na motuze na krku, lebo si ju zabudla pri odchode z prace odlozit. byvala v panelaku na prvom poschodi - tato informacia je dolezita. dofunela z prislusneho mhd k domu, vyliezla po zopar schodoch ku brane a v snahe otvorit si ju, kartu, ktora jej visela na poprsi, sa snazila tymi prsiskami pritlacit na zvonceky, brana sa z neznamych pricin po tomto ukone neotvarala, hoci to skusala niekolkokrat a mila dana zacala hrešiť ako vrana v sacku, poje*** brana, zas je to pokazene, aky k*** to sku***, ja niekoho zabijem, parchanti zasr*** ... a este vela inych mudrych, peknych a zapamataniahodnych veci vraj povedala a nahlas a obcas sa pritom snazila opatovne otvorit si branu prsnym pritlacanim pracovnej vstupovej karty na domace zvonceky, plynule pritom nadavajuc takym sposobom, az sa jej muz, spiaci po nocnej zobudil, vyklonil sa z okna a hovori: pockaj, danka, ja ti idem otvorit. zliezol dolu a otvoril jej branu zvnutra a odobral jej nakupy, nemajuc pri tom ziadnej nevhodnej ani inej poznamky. dana, ked nam to na druhy den hovorila, smiala sa az jej slzy tiekli (a nam, samozrejme, tiez). Vraj bola tak rozbesnena, ze keby jej bol stary z okna zakrical, co vlastne vystraja a nech neblbne a normalne si otvori klucom alebo aspon zazvoni, asi by ho bola zabila.
som presvedcena, ze toto je kartova prihoda totaly full neprekonatelna a ani ty, s tvojim semaforom, na nu proste nemas.
Už na danom oddelení nepracujem, kartu používam minimálne, a to ma asi zachránilo od totálnej šibózy. Toto ma napadlo len tak, mimochodom, keď sa nám teraz zas rozvárajú mozgy od tepla.
Píšem zápisnicu a namiesto "vydedený" dedič mi svieti na obrazovke .... "vydesený" dedič.
občas, keď bol šéf znechutený/otrávený/nasr*** a vyjadroval sa šomraním, v skratkách a iných nezrozumiteľnostiach som mu hovorila: zopakuj mi to ešte raz, pomaly a zreteľne. pjosííím. ber do úvahy farbu mojich vlasov. obvykle ho to ukľudnilo, kto sa smeje, nešomre. :-)
@abdul , šéf skôr bojoval proti skleróze. ale tiež dobrá finta je nalepiť si aktuálny pin samolepkou na platobnú kartu. hovorím tomu blbuvzdorné opatrenie. :-))
@misa1 , spojenie sa podarilo?
@hubata , šoférom mhd netreba otŕčať, ani za mlada. a dedič bol určite poriadne vydesený, keď bol vydedený, takže to nakoniec bolo správne. keď som napísala "hladná pokladnica" miesto "hlavná pokladnica", prípadne prečítala na plagáte "zdravý orgazmus" (ešte som aj cúvla, že čo to tam píšu, nemravy) a tam bolo "zdravý organizmus" - tiež sa šéfino bavil, keď som sa pochválila. len, vraj, hladnej husi sa o kukurici ... snažil sa byť vtipný, no. :-))
Príjemný deň.