Slnko už zašlo za obzor a Lombardia sa ponorila do tmy. Krajina voňala teplou jeseňou, dedinky a mestečká boli vysvietené, reštaurácie a bary naplnené ľuďmi. Suzana, naša sprievodkyňa, ten kraj dobre poznala. Vedela, kde je príjemne, vedela, kde sa dobre varí.
V kamennom mestečku Linate sme sa trochu pomotali a kúsok od centra, v úzkej uličke sme zaparkovali. Ovanula nás vôňa oleandrov a pečeného chleba. Vstúpili sme do veľkej upravenej záhrady a po „mačacích hlavách" vošli do reštaurácie Il Carriocco. Po slovensky „do koča – do voza". Reštaurácia mala stredovekú patinu a bolo tu veľmi príjemne. Someliér priniesol decentne barikovú zmes merlotu a kabernetu. Trinásť percent alkoholu, ročník 2012. Dobre sa pochlipkával.
Usmievavá čašníčka nám podala jedálny lístok. Cestoviny, mäso, ryby, dobrý výber syrov. Veľmi som nepreberal. Napred porcia tamojších mäsom plnených cestovín. Volali sa casoncelli. Posypal som si ich parmezánom a pokvapkal olivovým olejom.
A potom som sa rozhodoval medzi králikom, bažantom a kačicou. Treba skúsiť lombardskú kačicu, povedal som si. Na veľkom vyhriatom tanieri doniesli pečenú kačicu „con polenta e patate". Pohľad a sklamanie. Zemiaky „ušli", ale pečené kačacie stehno nebolo ani vidieť. Bolo zaliate riedkou kukuričnou kašou – polentou. Nevyzeralo to bohvieako, nuž a priznám sa, nebol to ani špičkový kulinársky zážitok. Vypozorovala to aj Suzana a spýtala sa: „Nedáte si ešte niečo?" Nie, nedal som si už nič. Dopili sme fľašu Valcalepia DOC a pri bare, len tak po taliansky, sme si dali maličké voňavé a silné presso s grappou. Nie hocakou. Grappa di Barbera bola tou najlepšou bodkou večera...
Diskusia k článku