O víne:
Slovensko má výnimočné odrody. Ako s nimi naloží?

V polovici októbra sa už črtajú kontúry nového vína. Čo napovedajú?

Šebo: Máme za sebou dve tretiny kampane, ukazuje sa veľmi zaujímavý ročník. Na začiatku sa objavili znepokojivo vysoké kyseliny. Napríklad Müller Thurgau ich mal v jednom litri aj 14 gramov. Zber sme spomalili, počkali, kým nastane žiaduca rovnováha. Dnes sú už cukry aj kyseliny vyvážené. Zvlášť sa teším na víno z dvadsaťhektárovej vinice, kde dozreli novošľachtence Doroty Pospíšilovej. Táto šľachtiteľka totiž vyriešila odveký hlavolam slovenského červeného vína.

Narážate na nižšiu cukornatosť tradičného spektra modrých odrôd, ktoré stálo na Svätovavrineckom, Modrom Portugale či Frankovke modrej?

Šebo: Od konca päťdesiatych do začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia naša najúspešnejšia šľachtiteľka úspešne skrížila niekoľko svetových odrôd pochádzajúcich z rôznych častí Európy a prekonala hendikep slovenského červeného vína, ktorému chýbalo výdatné južné slnko. Jej odrody, už sme sa o tom veľa ráz presvedčili na medzinárodných súťažiach, sú cukornaté, výnosné, s pozoruhodnou škálou chutí a vôní. Pospíšilovej modrými muštovými odrodami Slovensko získalo vinársku identitu, víno rýdzo slovenské s originálnou pečaťou územia, kde sa rodí, víno s dušou ľudí, čo ho spolu s prírodou stvorili.

Za naše červené sme po celé generácie považovali Frankovku modrú, ale tá bola či je doma v celej bývalej c. k. monarchii. V čom predstihujú novošľachtence tradičný štandard červených vín?

Šebo: Len jedna drobná poznámka – frankovka s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza z územia Slovinska, ale to bolo kedysi rovnako ako Slovensko súčasťou Rakúsko-Uhorska. Pre nás je dôležité niečo iné. Aby stredoeurópska frankovka alebo aj svetovo rozšírený kabernet dosiahli vysokú cukornatosť pre špičkové červené vína na úrovni 25 až 26 stupňov normalizovaného muštomeru, pýtajú si výnimočne dobrý ročník. Ale odrody Doroty Pospíšilovej majú vynikajúcu schopnosť ukladať energiu slnka do cukru a obohacujú bobule o sladkosť aj v ročníkoch vybočujúcich zo slnečného nadštandardu.

Gažo: Nepriateľom frankoviek sú výnosy, čím vyššie, tým väčšie problémy s cukornatosťou. Tento rok vybočuje z radu. Frankovky dosahujú cukornatosť 21 až 22 stupňov. Nepamätám sa, že by frankovky mávali bežne takéto cukry. Kyseliny na začiatku oberačiek boli vysoké, ale babie leto ich prirodzeným spôsobom odbúralo. Niet nad prirodzenosť dozrievania. Keby sme kyseliny znižovali umelo, chemicky v pivnici, nevyprodukujeme harmonické víno. Prečo to hovorím? Nuž preto, lebo tento ročník bude veľký ročník bielych a ružových vín, pre červené dobrý, ale pre červené z odrôd Doroty Pospíšilovej vynikajúci.

Z čoho pramení vaša istota?

Gažo: Z osobnej skúsenosti. S odrodami šľachtiteľky Doroty Pospíšilovej máme skúsenosti z mnohých ročníkov, ktoré ukázali, čo v nich je. Zoberme si vlaňajšok. Všetky svetové odrody v našich vinohradoch dosiahli maximálne 21,5 až 22 stupňov cukornatosti, ale Pospíšilovej novošľachtenec Rosa sa blysol hroznom v kvalite bobuľového výberu. V ročníku, ktorý nebol klimaticky priaznivý, alebo bol len jeden z trochu lepších, mala Rosa cukornatosť 27 stupňov, jej súrodenci Rudava 24, Hron 22. To niečo hovorí o ich výnimočnej efektívnosti pri premene a ukladaní energie slnka do cukru v bobuli hrozna.

Jednou z úloh šľachtiteľa je, aby sa nová odroda čo najlepšie prispôsobila pestovateľským podmienkam s úžitkom pre pestovateľa. Napokon je cieľom vyššia kvalita vína. Dosiahli ste ju?

Gažo: Naozaj sa ukazuje, že genotyp Pospíšilovej odrôd je postavený pre Slovensko. Boli vyšľachtené pre Podunajskú nížinu, my máme aj vinicu v Strekove, v najteplejšej oblasti Slovenska. V štandardnom ročníku dokážu novošľachtence vyprodukovať nadpriemernú surovinu a z nej vynikajúce vína, čo vieme potvrdiť napríklad Rudavou z ročníka 2019. Päťkrát na medzinárodných výstavách získala zlatú medailu, stala sa národným šampiónom v Česku. Ak to zhrniem, Pospíšilovej odrody ponúkajú pri zodpovednej vinifikácii vína chutné, južanského charakteru, s mäkkými tanínmi, ale pri tom veľmi dobre štruktúrované, plne farebné. Toto je problém dosiahnuť s tradičnými krajovými odrodami – frankovka, Svätý Vavrinec, pri ktorých je v dobrých rokoch cukornatosť 22 stupňov už mimoriadny úkaz.

Od zapísania novošľachtencov bieleho Devína a modrého Dunaja do listiny povolených odrôd uplynulo štvrťstoročie. Potom sa aj vaším pričinením podarilo zaregistrovať ďalšie. Rozšírenie týchto pre Slovensko príznačných a jedinečných odrôd však napreduje pomaly. Prečo?

Šebo: Táto otázka už dlho visí vo vzduchu. Je to zamotaná história, ktorú treba pripomenúť. Výskumný ústav vinohradnícky a vinársky v Bratislave bol vlastníkom viacerých výskumných šľachtiteľských staníc. V roku 1990 boli všetky zlikvidované s výnimkou Výskumnej šľachtiteľskej stanice v Šenkviciach, ktorá bola aj pracoviskom Doroty Pospíšilovej. Od päťdesiatych rokov tu okrem iného vyšľachtili 14 nových odrôd viniča. Vývoj jednej odrody vychádza priemerne na 30 až 40 rokov, teda na jeden produktívny ľudský i šľachtiteľský vek. Stanica v Šenkviciach sa počas transformácie poľnohospodárstva dostala do nezávideniahodnej situácie. Hrozil jej rozpad a zánik, desiatky rokov vedeckej a výskumnej práce slovenských šľachtiteľov mohli vyjsť nazmar.

Desať rokov po vzniku samostatnej Slovenskej republiky si šenkvickú stanicu prenajala od štátu Vinohradnícka spoločnosť Modra, ktorú ste založili. Čo vás k tomu viedlo?

Šebo: Hlavným motívom nášho záujmu boli novošľachtence a ich schopnosť zvýšiť výnosy a cukornatosť v odrodách viniča. Na chvíľu pre zrozumiteľnosť odbočím. Nástupníkom Vinohradníckej spoločnosti Modra bolo Chateau Modra. Tá nedávno zmenila meno na Shebo Winery. Francúzsko totiž nesúhlasí, aby vinárstva v iných krajinách Európskej únie používali prívlastok „chateau“, pokiaľ ho neprijali pred vstupom do EÚ. V našom prípade ide stále o jedno a to isté vinohradníctvo a vinárstvo s mnohogeneračnou tradíciou rodiny Šebovcov. Boli to vzťah k modranskej-malokarpatskej dedovizni (Šenkvice sú hneď vedľa Modry) a snaha pozdvihnúť slovenské vinárstvo, čo nás motivovali zachrániť šenkvickú šľachtiteľskú stanicu.

Obnoviteľ rodinného vinárstva Eduard Šebo (uprostred) a pokračovatelia. Syn Michal (vľavo) a jeho spolužiak Tomáš Bumba.

Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Ako to dopadlo?

Šebo: V roku 2002, keď rezort pôdohospodárstva viedol minister Pavel Koncoš, sme dostali písomný súhlas na prenájom šľachtiteľskej stanice v Šenkviciach za 1,2 milióna korún ročne. Za týchto podmienok sme ju prevádzkovali šesť rokov, do roku 2006. Len pre zaujímavosť, naša spoločnosť prevzala zodpovednosť nielen za 42 zamestnancov stanice, ale aj dva veľké záväzky.

Aké?

Šebo: Prvým bolo dokončenie presťahovania vinice, kde bol sústredený svetový sortiment 800 odrôd viniča, a druhým ukončenie celého výskumu novošľachtencov až do štádia ich certifikácie. Za pomoci rezortu pôdohospodárstva sme sa pustili do výstavby skleníkov a vytvorenia podmienok pre certifikáciu bezvirózových podpníkov. Šlo o realizáciu veľkej, desaťmiliónovej investície vyúsťujúcej do testov nového biologického materiálu, ktoré mali potvrdiť, že je bez viróz, čo bola podmienka pre získanie európskeho certifikátu.

Získali ste ju?

Šebo: Nuž výsledok bol a je veľmi rozpačitý. Keď sa stal ministrom pôdohospodárstva Zsolt Simon, odmietol predĺžiť nájomnú zmluvu s našou spoločnosťou o šenkvickej stanici, čím súhlasil de facto s jej likvidáciou. Rezort tým stratil ročný nájom v sume 1,2 milióna korún a Slovensko ochranu cenných nehmotných aktív. Prakticky to zastavilo úsilie dotiahnuť dielo Doroty Pospíšilovej až do úrovne európskej certifikácie. Nehodili sme však flintu do žita.

Podarilo sa vám nejako zvrátiť situáciu?

Šebo: Po šiestich rokoch od ukončenia nášho nájmu a finančnej a odbornej pomoci Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky vydal v roku 2011 rozhodnutie pre štrnásť novošľachtencov (desať muštových a štyri stolové odrody), ktoré boli zapísané do Listiny povolených odrôd, a to na meno našej spoločnosti.

Aký je súčasný status quo, teda postavenie slovenských novošľachtencov?

Šebo: Stručne zhrnuté, prešli štandardnou certifikáciou na Slovensku, ale chýba im európska certifikácia, čo diskriminuje rozširovanie a predaj týchto odrôd v rámci Európskej únie.

Existuje spôsob, ako sa dostať zo slepej uličky?

Šebo: Je tu istá možnosť, ktorú sa pokúšame využiť. V roku 2018 sme si objednali výrobu štepov slovenských novošľachtencov na základe dodávok našich očiek u najväčšieho producenta viničových štepov na svete. Ide o talianske vinohradnícke družstvo Vivai Corporation Rauscedo, ktoré leží neďaleko Udine, pár desiatok kilometrov od hraníc s Rakúskom. Ročne vyrobia okolo 80 až 100 miliónov štepov. Táto spoločnosť, súčasťou ktorej je aj významné vedecké pracovisko vybudované, mimochodom, z podpôr Európskej únie, má licenciu na udeľovanie európskeho certifikátu pre novošľachtence. VC Rauscedo navrhlo, že by proces certifikácie prevzalo na seba. Má to však jeden háčik.

Nespočíva vo financovaní certifikácie? Tú predsa musí niekto zaplatiť?

Šebo: Trafili ste klinec po hlavičke. Ide o peniaze, a nie malé. Spoločnosť VC Rauscedo požaduje za náklady od roku 2018, ako aj za budúce náklady 103-tisíc eur za certifikáciu jednej odrody. Žiaľ, Shebo Winery, hoci po zápise vysadila na Slovensku uznané novošľachtence na ploche 20 hektárov, nemá toľko peňazí. Je to aj dôsledok katastrofálneho fungovania Pôdohospodárskej platobnej agentúry, ktorá nám dlhuje platby na iné rozvojové projekty. Teraz stojíme pred problémom vzdať sa európskej certifikácie alebo súhlasiť s tým, že vlastníctvo týchto odrôd sa prizná aj talianskemu družstvu VC Rauscedo.

Nedávno ste oslávili sedemdesiatiny a zastihlo vás klasické životné rozhodnutie: Buď, alebo. Je aj tretia možnosť?

Šebo: Podľa mňa vždy existuje. Odrody, ktoré vyšľachtila Dorota Pospíšilová, sú súčasťou slovenského národného dedičstva, vstúpili do povedomia spoločnosti, stali sa jedným zo znakov identity krajiny. Preto si myslím, že do európskej certifikácie by sa mal vložiť štát. Ide predsa o uchovanie a rozširovanie mimoriadne úspešných a atraktívnych slovenských odrôd viniča.

Ktoré sú to?

Šebo: Ide o šesť modrých muštových odrôd Hron, Nitriu, Rimavu, Rosu, Rudavu, Torysu, Váh a dve biele muštové Heteru a Breslavu. Sme pripravení rokovať s vedením rezortu, detailne sme v liste vysvetlili, o čo sa certifikáciou hrá, ale začínam byť skeptický.

Nájsť v rozpočte 800-tisíc eur, keď minister čelí záplave požiadaviek od poľnohospodárov a potravinárov operujúcich podobným imperatívom, že hrozí zánik tej či onej výroby, je ako pokúšať sa rozpliesť gordický uzol.

Šebo: A načo ho rozpletať. Treba ho preťať, ako to urobil Alexander Veľký. Jednoducho ho preťal svojim mečom. Tým chcem povedať, že mali by sme si uvedomiť, o čo vlastne ide. Ak hovoríme o dobrej správe krajiny, mali by sme si uvedomiť, čo tvorí jej podstatu. Predsa pôda, z nej sa odvíja život a všetky jeho pestré formy. Víno je jedným z prejavov mnohorakosti a zároveň originality každého národa. Keď sa povie, že víno pochádza z Bordeaux, každý si predstaví Cabernet Sauvignon, Cabernet franc, Merlot, teda symboly vynikajúceho červeného vína z Francúzska. My máme tiež svoje vínne symboly. Dorota Pospíšilová dala odrodám mená slovenských riek. Každý, kto vína z nich ochutná, sa nevdojak spýta, kde sa vzalo ich meno. Nuž je v ňom odkaz na krajinu, kde vznikli. Bol to geniálny nápad, ako cez víno prehĺbiť vzťah k domovine a ako na ňu upozorniť každého milovníka vína, ktorý ochutnáva slovenské víno.

Uvedomujeme si, čo vôbec vlastníme? Nesprávame sa ako márnotratní synovia a dcéry?

Šebo: Žiaľ, keď sa pozerám na správu vecí verejných, na podnikanie v poľnohospodárstve a potravinárstve, na to, do čoho vyústili doterajšie rozhodnutia ministrov, premiérov a vôbec politickej reprezentácie Slovenska, zmocňujú sa ma obavy, že nevieme oceniť hodnoty, ktorými príroda obdarila krajinu a ktoré vytvorili múdri ľudia, čo v nej žili a žijú. Na Slovensku sme ešte pred 30 rokmi obrábali vinohrady na 32 500 hektároch. Zostalo z nich 7 500 hektárov. Pri vstupe do EÚ sme mali vyrokovanú výmeru 21 200 hektárov. Vývoj, ktorým sme prešli, nemožno označiť inak ako za smutný európsky primát v úpadku. Ako štyridsiatnik som veril, že podobne ako v Rakúsku bude jedným z pilierov ekonomiky turizmus a víno. Mali sme na to všetky predpoklady. Dnes zopár nadšencov zachraňuje, čo sa dá. Krajina však nemôže žiť z entuziazmu, potrebuje jasnú víziu

Úspešná šľachtiteľka Dorota Pospíšilová.

Autor: Robert Hüttner, Pravda

Kto je prvá dáma slovenského šľachtenia

Celkom nepochybne Dorota Pospíšilová je výnimočná osobnosť nielen v slovenskom, ale aj v európskom šľachtení. Vo februári 2020 sa dožila úctyhodného veku 90 rokov a stále pracuje. Za jej vitalitou je životný optimizmus a zrejme platnosť rímskeho príslovia, že vo víne je pravda a zdravie: In vino veritas et sanitas. Jej životný príbeh je spätý s drámou našej krajiny, ukazuje, že byť slovenský, neznamená byť národovcom po krvi. Mama pani Doroty bola Rakúšanka, otec Čech a ich dcéra človekom, ktorý pochopil potreby krajiny, ktorá sa jej stala domovom.

Dorota Pospíšilová patrí k prvým a najproduktívnejším výhonkom slovenského povojnového vysokého poľnohospodárskeho školstva. Vyrástla v predvojnovej Bratislave, jej životné plány boli spojené s kultúrou mesta, ale po roku 1948 stála pred otázkou, ako zachrániť hospodárstvo rodičov. Režim sľuboval udržanie gazdovstva, ak sa maturantka prihlási na štúdium poľnohospodárstva.

Po skončení štúdia, začínala ho v Košiciach, promovala v Nitre, dostala umiestenku do Boroviec neďaleko Piešťan, aby sa zaoberala výskumom pôdy. Vtedy zaúradovala náhoda. Spolužiačka jej ponúkla svoje miesto v bratislavskom Výskumnom ústave vinohradníckom a vinárskom. S týmto pracoviskom spojila svoj život a postupne prenikla do tajov šľachtenia.

Jej kariéra nikdy nebola spojená s politikou. Nestotožňovala sa s vládnucou ideológiou, odmietala ju, prekážal jej stalinistický pavedec Lysenko popierajúci genetiku.

To, čo dosiahla, bolo nielen dielom talentu, ale aj vzdoru, trpezlivosti, schopnosti vybrať pre nové odrody správnych rodičov. Pohľad do jej knižnice, kde z políc hľadia na čitateľa nielen odborné tituly, ale aj krásna literatúra a diela filozofov, hovorí o tom, kým všetkým vlastne šľachtiteľ je – človek milujúci poznanie a hľadajúci pravdu a lepšie, krajšie prejavy života, v jej prípade prostredníctvom ví­na.

Kto ho chce lepšie spoznať, nech sa začíta do jej Ampelografie Slovenska, ktorú vytvorila spoločne s Danielom Sekerom a Tiborom Rumanom, ktorí dozrievali v jej spoločnosti.