Foto: Varecha.sk - Sandra Támerová
Jaroslav Žídek v roli porotcu na súťaži Gastro Junior.
Teda vzhľadom k tomu, že to sú stále „len“ žiaci. Je skrátka vidieť, že v nich prebieha nejaký ten prerod, že sa so žiakmi pracuje. Čo sa týka kuchárov, je to trochu horšie. Dali sme im trošku do tela, a snáď si z toho niečo zobrali aj ich učiteľky.
Myslíte si, že žiakov takéto súťaže posúvajú ďalej?
Bez takýchto súťaží sa nikto nikam nedostane. Tieto deti jednoducho musia súťažiť, musia si to vyskúšať. Keď som bol v škole, tak som mal to šťastie, že môj majster odborného výcviku ma nechal naozaj variť. Mali sme školskú reštauráciu, kde sa normálne varilo pre ľudí. A bolo len na nás, či sa chceme niekam posunúť. Teraz deti nemajú kde variť, takže musia súťažiť, môžu sa tak aspoň porovnávať s inými žiakmi. Môže im to trochu zdvihnúť sebavedomie, alebo si ho trochu zrazia, ale zas na druhej strane ich to donúti sa viac učiť a snažiť, a budú chcieť svojho súpera nabudúce poraziť. Skrátka súťažiť je veľmi dôležité, ak chce byť niekto kuchár.
Koľko trvá, kým sa z takýchto mladých kuchárov stanú ozajstné kuchárske hviezdy?
Tak... to by som tiež rád vedel (smiech) Čo to je ozajstná kuchárska hviezda... Paul Becuse? Tak, to trvá hrozne dlho. Záleží to od osoby, ako veľmi chce, ako sa mu chce vzdelávať, ale aj koľko do toho investuje peňazí. Niekto má dopredu naplánované, že dokončí školu, pôjde do Rakúska niekam do hôr vyprážať rezne a zarobí si 1200 € mesačne, a skončí tam. A potom v päťdesiatke, šesťdesiatke, bude niekde na podpore. Človek tomu skrátka musí venovať určitú časť svojho veku, je to ako v každom inom povolaní. Treba sa stále ďalej vzdelávať a niekam sa tlačiť.
O vás sa dá povedať, že ste kuchárska hviezda, okrem úspešnej kariéry šéfkuchára vás tiež angažovali v programe Áno, šéfe! Myslíte si, že slovenské reštaurácie pôjdu do takéhoto programu?
Tak prvá vec – nerád som hviezda, lebo hviezdy zapadajú (smiech). Takto by som to nedefinoval, preboha! Ale reštaurácie do toho idú, to by ste sa čudovali... Je to naozaj tak, aj keď teda ja nevidím do toho, čo robil Zdeněk Pohlreich, ale vidím do toho, čo robíme my. Som dosť prekvapený, že tí ľudia u vás to berú dosť zodpovedne.
V čom sú iní?
Mentalita, vnímanie, až tak úplne si nedokážu povedať „tak a som v keli a musí mi niekto pomôcť“. Oni skôr hľadajú ako si pomôcť, pretože sami nevedia ako na to. Čiže si nás volajú nie preto, aby sme na nich prišli kričať, ale aby sme im naozaj poradili. A ja sa snažím im radiť, čo mi sily stačia, a celkom sa to na nich lepí. Tí ľudia sú veľmi vnímaví, po tejto stránke veci ma to naozaj baví.
Prezraďte, akú kuchyňu obľubuje šéfkuchár Jaroslav Žídek...
Mne chutí všetko, pokiaľ si nedávam žiadne mantinely. Samozrejme, mám svoje životné obdobia, keď mi raz chutí najviac sushi, potom thajská kuchyňa, inokedy zas Foie gras, a dnes sa zase rád vraciam domov na kačku, lokše a kapustu (smiech). V tomto som teraz taký našinec. Ale jedlo mám rád, veľmi rád si na dobrom jedle pochutím, a som ochotný aj zaplatiť dosť peňazí za jedlo, ktoré mi pripraví nejaký dobrý šéfkuchár. Som dokonca za jedlom schopný vycestovať cielene.
Vždy ma zaujímalo, kam chodia jesť takí šéfkuchári..
Kamkoľvek, ja s tým naozaj nerobím žiadne okolky. Keď je jedlo dobre pripravené, tak to je na tom tanieri vždy spoznať, a vtedy som spokojný kdekoľvek. Ale keď si chcem urobiť radosť, idem sa niekam pozrieť a cielene len za jedlom, som schopný sadnúť do lietadla a kvôli dobrému jedlu cestovať.
Ako je to s vašimi priateľmi, pokúšajú sa vám pripravovať nejaké kreácie, aby vás ako známeho šéfkuchára ohúrili?
Tak to nie! (smiech) Ale viete že je mi to fakt ľúto? Lebo mňa by to strašne potešilo! A bavilo by ma to, keby sa mi niekto chválil, že toto som uvaril, pod ochutnať... No oni to nerobia - a to je škoda! (smiech)
Vďaka za rozhovor, Sandra :)