K bazalke, levandule, tymianu, medovke a mäte tohto roku pribudli aj čili papričky. Mali sa k svetu a mimoriadne rýchlo dozreli. Záhrada spikantnela a plody sa vyfarbili do atraktívnej červenej, fialovej i žltej. Pred pár dňami som pozbieral prvú mini úrodu, papričky usušil, pomlel a rozmixoval s morskou soľou a olivovým olejom. Zázrak zvaný „čilipesto“ som naplnil do malých pohárikov a uložil do chladničky. Veď príde čas...
Ten nastal v nedeľu. Manželka pripravovala španielske vtáčiky. Naše klasické, ani za Pyrenejami také nepoznajú. Plátky naklepaného hovädzieho boli potreté horčicou a plnené cibuľou, debrecínkou, slaninou, vajcom a uhorkou. Vtáčiky sa ešte okorenili, osolili, zvinuli a previazali pevnou niťou. Nie však tie moje. Horčicu som vymenil za čilipesto a kyslé uhorky za čerstvé „kvašáky“. Nuž, aby sme ich v hrnci rozoznali, niť som vymenil za hrubé špáradlá.
Vtáčiky, také i onaké, sa na sporáku podliali vývarom a dusili dobré dve hodiny. Omáčka sa zahustila a „vtáčie mäsko“ sa podávalo so slovenskou ryžou. Tarhoňou. Tú u nás milujeme...
Vtáčiky mali úspech. Myslím tie klasické. Tie moje pikantné som ešte na druhý deň dojedal sám. Asi som to s vrstvou čilipesta trochu prehnal. Nabudúce si však určite dám pozor...
Ale pikantne čili to áno a rada.