Zložil som sa v dobrom hoteli, nevybalil som ani kufor a už volala Suzana. Čakala ma na recepcii a pozvala na večeru. O pár minút som už sedel v jej fiate. Zaparkovali sme pred reštauráciou Gattoparde v neďalekom Dalmine.
Odor talianskej kuchyne sa roznášal široko, ďaleko. O vôňach vnútri ani nehovoriac. Sadli sme si k stolu a začali študovať jedálny lístok. Pizze klasické, špeciálne, imaginárne, detské, biele, bez paradajok, ale aj dlhé (scocchiarelle), ďalej desiatky šalátov a „carne argentina“. Ryby nakoniec. Napokon na ne som mal v ten večer náramnú chuť.
Váhal som medzi ostriežom a mečúňom. Ostriež bol s polentou a grilovaným baklažánom. To ma odradilo. Mečúň, pesce spada, ma nesklamal. Podával sa s hranolčekmi a miešaným šalátom. Bol z priečne narezanej ryby a bol to hrubý a šťavnatý plátok. Musel byť čerstvý, „rybacinou“ ho nebolo cítiť. Objednal som si džbánik lombardského. Bolo polosuché a nestálo za nič. Suzana navrhla riešenie. Čapované pivo. Rakúsky polotmavý Hirter bolo jedinečné médium. Navyše s bielou rybou sa vynikajúco snúbilo.
Nuž a na záver som požiadal o kalíštek grappy. Skvelá kvapalná bodka. Bol to pekný večer, ďakujem ti, Suzana...
Diskusia k článku