Deti vinohradníkov prichádzali na svet vo vinici. Položartom-polovážne sa hovorilo, že ich počali pod kĺčom a pod ním sa aj narodili. Sotva oči otvorili, obklopovalo ich víno. Nečudo, že sa stalo ich prirodzeným životným partnerom. Prijímajúc údel rodičov, od malička priväzovaní k vinohradu prácou ako ker ku kolu, podpisovali s vínom osudovú celoživotnú zmenku. Vinohradu sa takto upísal aj Ján Krampl.
Písal sa rok 1949, keď v Rači založili družstvo. Vstúpilo doň 50 nadšencov, väčšinou malých gazdov, so silnou podporou komunistického štátu. Nič neriskovali, jedine stratu nádeje na sľubované lepšie zajtrajšky. Stovky malých a stredných vinohradníkov, medzi ktorých patril aj Kramplov otec, jeden z rešpektovaných Račanov, sa do družstva neponáhľali. Koľko generácií sa nadrelo, kým sa zmohli na vinicu. A tak na nich išli úskokom kombinovaným s nátlakom.
Raz uprostred noci v roku 1950 zobudili čerstvého vdovca, Alojza Krampla a zhurta mu oznámili, aby neotáľal s podpisom prihlášky do družstva, pod hrozbou, že ak sa tak nestane, rodine odoberú majetok a bude vyvezená z krajiny. "Podpíšem, keď podpíše aj richtár,“ vypoklonkoval Krampl nepozvaných dotieravých hostí z domu. O poldruha hodiny sa vrátili od richtára a nanovo búchali na Kramplovu bránu. V ruke mávali akýmsi papierom…
Kedy sa začala moderna
Tak sa na Slovensku so slzami v očiach, so strachom z budúcnosti začínala kolektivizácia. Trvalo osem rokov, než v Rači založili tzv. celoobecné družstvo. Dobrovoľne-nasilu, tak ako Kramplov otec, napokon podpísalo vstup do družstva 1 187 majiteľov drobných vinohradníckych parceliek. Okrem iných boli medzi nimi rodiny Lednárová, Žitná, Polakovičová, Khandlová, Wirflová, Beladičová, Veselská, Krištofičová, Luknárová a ďalšie. Nový družstevný vinohrad s výmerou 325 hektárov pozostával z 2100 parciel, na ktorých sa rozprestierali krvopotne obrábané kolíkové vinice. Šlo o hustú kolovú výsadbu meter krát meter, kde oporou pre vinič bol agátový kôl.
Odvtedy ubehlo sedemdesiat rokov. Čo desaťročie, to zmena. Všetky v Kramplovom živote boli zadefinované súradnicami vína. V roku 1958 prichádza na družstvo vysoký, dobre stavaný mladík s maturitným vysvedčením z modranskej vinársko-ovocinárskej školy. Vedel zručne narábať s vinohradníckym nožom a mal organizačné vlohy, dostal na starosť výrobu štepov.
Rok 1958 bol mimoriadny. Požehnaný úrodou, ale aj náhlym príchodom zimy. Piateho novembra nečakane udreli silné mrazy. Pôda stuhla a rozmrzla až na jar ďalšieho roka. V družstve sa triasli strachom, čo sa stane so štepmi. Boli poukladané do hroblí, na ktoré napochytro vyše dvadsať furmanov s konskými povozmi privážalo pariaci sa maštaľný hnoj, aby zabránili zmrznutiu sadeníc.
V tom pre Krampla pamätnom roku vyrobili v račianskom družstve takmer milión štepov. V primitívnych podmienkach denne každý zo šesťdesiatich včera ešte sedliakov, dnes družstevníkov, naštepil podľa zručnosti od 600 do 1 000 štepov. Na Slovensku sa v súčasnosti takmer rozpadla výroba sadeníc viniča. Dovážame ich z Rakúska, Maďarska a bohvie ešte odkiaľ, ale v drsných, chudobných päťdesiatych rokoch si krajina vedela poradiť. Kombinujúc skúsenosť starých poctivých vinohradníkov s elánom mladých ľudí sa odvážne pustila do obnovy viníc.
Krampl bol jedným z nich. Od príchodu na družstvo pred 61 rokmi sa stal jednou z hybných síl modernizácie račianskeho vinohradníctva a vinárstva a veľkým lokálpatriotom.
Hľadajúc odpoveď na otázku, kedy sa začalo rodiť moderné víno, trochu naivne obraciame zrak k roku 1989, akoby dovtedy nič neexistovalo. Je to, samozrejme, zjednodušujúci naivný pohľad na minulosť slovenskej spoločnosti. Moderné víno sa v Bratislave začalo formovať o celé jedno storočie skôr. Pri jeho zrode stál Jakub Palugyay, ktorý založil v búrlivých košútovsko-štúrovských rokoch v Prešporku jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich vinárstiev nielen v Uhorsku, ale v celej Európe.
Palugyay, rodák z liptovskej Palúdzky, obdivuhodne spojil pestovanie a spracovanie hrozna s obchodom a reštauračnými službami. Vybudoval naozaj medzinárodne známu značku. Jeho vína sa podávali od Budapešti a Viedne cez Paríž a Londýn až po indický Bombaj a Mexiko City, nalievali ich na palubách najluxusnejších lodí, vrátane Titanicu. Zostali po ňom krásne stavby – spomeňme hotel Carlton alebo budovu ministerstva zahraničných vecí s nádhernou dobovou pivnicou dokumentujúcou, že Bratislava bola vždy mestom veľkého vína.
Palugyay neumrel, žije v značke, ktorú oživil Ján Krampl. Muž, ktorý spája v ére moderného slovenského vína aj prostredníctvom Palugyaya dve búrlivé storočia, končiace sa druhé a začínajúce tretie tisícročie. Boli plné kvasu a narodilo sa z nich víno, ktoré robí Slovensku radosť. Každé víno má svoju ľudskú tvár, svojho nositeľa. Nebola to zrejme náhoda, že si víno týchto prelomových čias vybralo Krampla a Krampl víno. Pre chlapca z vinohradníckej rodiny to bola nehľadiac na spoločenské zvraty, ktoré doba prinášala, prirodzená voľba.
Naplnené ľudské túžby
Šesťdesiate roky sa niesli v znamení obrovskej rekonštrukcie vinohradov. Až do polovice 20. storočia pripomínali nielen račianske a vôbec bratislavské vinice tie, ktoré zobrazovali dobové kresby z predchádzajúcich storočí. Malokarpatské úbočia tvorila nekonečná pavučina do štvorčekov vysadených krov vinúcich sa okolo štekov. Rýchlo sa rozvíjajúci priemysel hlavného mesta však začal po tisíckach ľudí vysávať pracovnú silu z poľnohospodárstva a vinohradníctva. Do Rače natiahli električkovú trať – tá viezla ľudí v ústrety novému industriálnemu a mestskému spôsobu života, ale súčasne Bratislavčanov do Rače – na víno.
Rýchlo rastúce mesto bolo smädné, chcelo víno, ale zároveň siahalo na vinice. Začali sa budovať nové sídliská – Krasňany, Komisárky, Záhumenice. Možno len pamätníci tých čias si spomenú, kam až siahali družstevné vinice račianskeho družstva. Bezpečnejšie boli priamo nad Račou, kde pôvodné kolíkové vinohrady postupne nahradili širokopásmové terasové vinice.
Tempo obnovy, ktoré viedol mladý poľnohospodársky inžinier Krampl, bolo obdivuhodné, ročne pribudli vinice na 20 až 25 hektároch. Nové vinohrady boli úrodnejšie, produkcia muštového hrozna z hektára sa dostala k desiatim až dvanástim tonám priemerne z hektára. Dorábala sa tradičná Frankovka modrá, ktorú všetci nevolali inak ako račianska francovka a, samozrejme, Müller Thurgau, Veltlínske zelené, Rizling vlašský a Rizling rýnsky. Okrem toho pestovali aj stolové hrozno.
Na roky pred novembrom 1989 si možno spomínať všelijako. Napríklad aj prostredníctvom televíznych Fetišov socializmu. Prevažuje v nich satirický pohľad na vtedajšiu dobu plnú hesiel ako správne a dobre žiť. Obyčajné ľudské túžby, ktoré nevedeli splniť vtedajšie obchody a reštaurácie, začali pohotovo napĺňať podnikaví račianski družstevníci. Ich vináreň U kmotra bola v sobotu popoludní plná ľudí z mesta. Víno a spolu s ním zabíjačkové špeciality sa podávali aj v bývalom nemeckom kultúrnom dome (U kmotra), návštevníci obliehali aj družstevnú viechu v centre Rače a aj viechu na Nedbalovej ulici, kam chodili najmä známi bratislavskí herci.
"Ani neviem, kto komu robil lepšiu reklamu, či naše víno hercom, alebo oni račianskemu vínu,“ spomína po rokoch Ján Krampl. V ruke drží diplom z roku 1959 z rakúskeho Langelois. Dnes je to centrum rakúskej vinárskej moderny. Račianska Frankovka, obľúbené víno cisárovnej Márie Terézie, sa tam stalo najlepším vínom. Vôbec germánsky svet bol zamilovaný do račianskeho vína. V roku 1968 Rizling rýnsky získal zlatú medailu na Medzinárodnom konkurze vín v Bratislave a jeho vysokú kvalitu ocenila aj ďalšia medzinárodná komisia v Johannisbergu, ktorý je srdcom Porýnia. Očarení Nemci poslali Račanom list, že odkúpia celú produkciu vína za cenu, akú si určia. Tri marky za fľašu, to bola vtedy cena z ríše snov.
Dobré víno sa stalo motorom rozvoja a smelých experimentov. V Rači začali pestovať stolové hrozno v skleníkoch a zberali ho ako v rozprávke o dvanástich mesiačikoch uprostred zimných mesiacov. Mali tu najväčšie jahodové plantáže, vyrábali dokonca jahodové víno s rozmarným názvom Áno. Ženy ho milovali.
Muž kontinuity
Ústrednou hrdinkou račianskych vinohradov a Jána Krampla však zostáva frankovka. Stala sa témou jeho doktorskej práce. V nej definoval terroir, jedinečnosť honu Krivé, kde sa vlásočnice korienkov dotýkajú vrstiev žuly a ruly. Tu sa vo výnimočných ročníkoch rodí excelentná frankovka. Má nádherné tmavofialové tóny, jemne ovocnú vôňu a škoricovú chuť. A keby len to, mok obsahuje resveratrol, látku, ktorá vychytáva v ľudskom tele tzv. voľné radikály spôsobujúce srdcové infarkty.
Keď sa v roku 2004 zmenou právnej formy zmenilo družstvo na akciovú spoločnosť Villa Vino Rača, spoločnosť začala rozvíjať nielen svoju kľúčovú značku Račiansku a Tereziánsku frankovku, ale aj nový rad vín Palugyay.
Desať exkluzívnych vín z tohto radu sa rodí priamo na malokarpatských svahoch nad Račou. Je to, samozrejme, frankovka výber z hrozna, hrozienková i ľadová, tri nádherné podoby jednej a tej istej odrody, ušľachtilý Rizling rýnsky, decentné Chardonnay, ružami prevoňaný Tramín červený, Irsai Oliver, rozdávajúci dievčensky šťavnaté bozky, aj elegantný svetácky Cabernet Sauvignon.
Špičkové račianske vína sú každoročne súčasťou top sto najlepších slovenských vín v Národnom salóne vín, v posledných rokoch pozbierali zlaté a strieborné medaily na výstavách v Paríži, Madride, New Yorku. Výnimočný úspech na tohtoročnej Sakure v Japonsku dosiahla Frankovka modrá rosé, ľadové víno ročník 2015. Víno dostalo veľkú zlatú medailu, ktorá oceňuje na jednej strane výnimočnosť polohy, horotvorných síl, ktoré po milióny rokov utvárali zlatú malokarpatskú vinársku žilu a na druhej vyznamenáva račianske vinohradnícke a vinárske umenie. Ján Krampl v tejto súvislosti poukazuje na najbližší tím spolupracovníkov – výrobného riaditeľa Richarda Polkorába, muža s citom pre krásne víno, a obchodnú riaditeľku Janu Baničovú, ženu, ktorá vie obhájiť cenu vína tak na pôde retailu, ako aj hotelov a reštaurácií. Úspechy Villa Vino Rača zvýrazňuje okrem úspechu zo Sakury najlepšia kolekcia vín zo Slovenska z Prague Wine Trophy, tri zlaté z AWC Viena, k tomu zlato z Cannes.
S Jánom Kramplom hovoríme o víne v pracovni, ktorú zdobia portréty Márie Terézie a Jakuba Palugyaya. Nie sú tam náhodou, obe veľké postavy našich dejín sú Kramplovým vzorom. Vinohradníka a vinára, manažéra úspešného vinohradnícko-vinárskeho podniku Jána Krampla s nimi spája vizionárstvo, vytrvalosť, húževnatosť. Bez týchto vlastností by sa nebol v Rači narodil človek kontinuity, ktorý svojou prácou premosťuje dramatické dejiny vína na Slovensku.
Pri pohľade na račianske vinice sa ho však zmocňuje smútok. Je ich z roka na rok menej, z niekdajších vyše tristo hektárov zostalo vyše stopäťdesiat v značnej miere opustených, zanedbaných a málo obrábaných viníc. Pre Raču je to najväčšia daň divokému rozvoju mesta a tiež tomu, že mnohí dediči boli ochotní premeniť najkvalitnejšie vinohrady na rovinách na stavebné pozemky. Tak bolo zastavaných okolo 500 hektárov ornej pôdy a viníc.
"Ak má víno prežiť, robiť ľuďom radosť a uzdravovať ich, treba uchovať vinohrady. Sú prirodzenou súčasťou národného kultúrneho dedičstva, utváraného plynule od dvanásteho storočia, neodmysliteľnou zložkou slovenskej identity,“ pripomenie Krampl a dodá: "Víno je viac než iba opojný nápoj.“
Diskusia k článku