Foto: archív Fedora Malíka
Prekoštovali sme pár vzoriek našich šumivých vín a Mišo, potmehúdsky sa usmievajúc, vytiahol z ruksaka päťlitrový pohár sušených kozákov! Boli čierne ako vranie mláďatá a voňali ako tanečnice z Dakaru. Potešili ma. Pohár som starostlivo uzatvoril. Predtým som doň pridal celé čierne korenie a zopár bobkových listov. Otvorím ho, keď bude treba...
Ten čas nastal koncom oberačiek. Druhý októbrový týždeň sa už chystalo „hotovo“. Bolo načim oberačom pripraviť čosi pamätné, čosi špeciálne. Spomenul som si na kozáky a v mysli som už syntetizoval recepty nového vidu a atraktívnych chutí. Prešiel som sa po záhrade a bolo rozhodnuté.
V jesenných lúčoch dozrievali posledné plody papriky. Pooberal som ich, umyl a očistil. Hubovú náplň som pripravil z troch hrstí vopred namočených kozákov, bielej dlhozrnnej ryže, nadrobno nakrájanej a osmaženej bielej cibule, korenia, rasce, dvoch lyžíc horčice (veľmi dôležité!), kôpru a 2–3 vajec. Touto zhomogenizovanou zmesou som naplnil vydlabané papriky (biele, žlté aj červené). Potom som ich úhľadne poukladal na pekáč, podlial horúcou vodou, pokvapkal hroznovým olejom a „posypal“ drobnými cherry paradajkami. Povrch paprík som navyše posypal mletým tvrdým syrom. (Nemusí to byť drahý parmezán, uspokojte sa aj s lotyšským Džiugasom, je viac ako dobrý...) Plnenú papriku som piekol v rúre vyše hodiny pri 160 – 170 °C.
Ešte horúcu špecialitu som potom previezol do vinice, kde sa práve končil zber neronetu. Je to skvelá modrá odroda, plod celoživotnej práce profesora Krausa... Oberači si posadali na rúnu a tri plechy „kozákovej“ papriky zmastili s čerstvým ražným šenkvickým chlebíkom za pár minút. Všetci si pochvaľovali, len Kiko frflal a namietal. Po modransky preriekol: „Na rok tam místo tých kozáku dajte račik dubáky. Tí chucá lepšé.“ Ak dožijeme, o rok mu vyhoviem...
Diskusia k článku