Foto: STVRj
Jozefína Zaukolcová
Širokej verejnosti sa stala známa ako porotkyňa v šou Pečie celé Slovensko, tá odborná ju pozná už desaťročia ako „pani“ cukrárku, ktorá bola roky členkou národného kuchárskeho a cukrárskeho tímu, absolvovala množstvo medzinárodných súťaží a získala veľa ocenení. Roky je predsedníčkou Klubu cukrárov pri Slovenskom zväze kuchárov a cukrárov a niekoľko týždňov je aj viceprezidentkou zväzu. Je porotkyňou cukrárskych súťaží a svoj profesijný život zasvätila výchove cukrárskeho dorastu – už 33 rokov pôsobí na Strednej odbornej škole obchodu a služieb v Púchove.
Ako si spomínate na Vianoce vášho detstva?
Spomeniem si na vianočné upratovanie (smiech). Moja mama si na to potrpela, predvianočné upratovanie jednoducho k Vianociam patrilo. Ale to bolo také normálne, nebrala som to, že by to bolo nejaké obmedzujúce. Najsilnejšie spomienky sa mi spájajú s tým, že sme boli ako rodina doma, všetci spolu. Vždy sme mali živý stromček a spolu sme ho ozdobovali.
Tiež ste naň vešali najprv množstvo salónok, ako to bolo zvykom?
Áno, tie tvrdé fondánové salónky, na ne sme viazali šnúrky a zo stoličiek vešali na stromček. Často sa zamotali a museli sme to robiť nanovo. Mali sme vždy niekoľko škatúľ a pokiaľ sme nepovešali salónky, nemohli sme vešať ďalšie ozdoby. Ale to sú také milé spomienky. Spomínam si, že sme mali krásne ozdoby na stromček, niektoré z nich má sestra, ktorá zostala žiť v rodičovskom dome, a doteraz ich vešia na stromček. No a, samozrejme, ďalšia spomienka sú krásne zimy, ktoré vtedy boli. Tie mám s Vianocami spojené.
Vyrastali ste aj žijete na Považí, ako vyzerali vtedy zimy u vás?
Nestačili sme sneh odhadzovať, keď sme končili na konci dvora, mohli by sme začať odznova. To boli iné zimy ako teraz. Krásne, mrazivé.
Verili ste na Ježiška?
Áno, do nejakého veku, ako všetky deti vtedy. Na Štedrý večer, keď sme sa najedli, nás poslali rodičia do kuchyne a o chvíľku zazvonil zvonček. Prišli sme do obývačky a pod stromčekom boli darčeky, to bolo radosti. Bolo nás šesť detí, ja som z dvojčiat, a pamätám si, že sme so sestrou, keď sme boli asi prváčky na základnej škole, dostali červené svetre s modrobielymi vzormi na gombíky a tiež sánky. Štyri sestry sme si pod tým stromčekom na ne sadli. Bolo to milé, mám na Vianoce svojho detstva krásne spomienky.
Čo sa u vás varilo?
Klasika, nič extra, kapor s majonézovým šalátom. Ja som ho nemala rada, mal veľa kostí. Tak nám, čo sme kapra nechceli, mama robievala filé. Kupovala filé v kockách, ale bolo to poctivé filé. Tiež bola na stole kapustnica. Klasická bez mäsa, biela. Viem, že sa do nej dával vždy vývar z hlavy z kapra, ktorý sa precedil, potom hríby a smotana, inak tam nešlo nič. K tomu sa robili, a ja ich robím doteraz, zemiakové osúchy z kysnutého cesta, tie sú pre náš región typické. Skoro každý ich tu robí ku kapustnici namiesto chleba. Vždy nám ako deťom povedali, že nesmieme celý deň jesť, lebo inak neuvidíme zlaté prasiatko, ale, samozrejme, že sme potajomky niečo zjedli. Chodilo sa na cintoríny, na polnočnú omšu, patrilo to ku Štedrému dňu. Do kostola sme to mali kilometer, išli sme pešo tam aj naspäť. Keď sme došli domov, bolo pol druhej, dve hodiny. Zamrznuté vlasy, mráz nám zašiel pod nechty, ale spomínam na to ako na pekný zážitok.
Vianoce boli za socializmu, keď ste vyrastali, sviatkami hojnosti, aj keď obchody boli celý rok prázdne.
Áno, napríklad ovocie z dovozu nebolo celý rok a pred Vianocami sa objavilo. Spomínam si, že sme ako deti stáli v rade na banány a pomaranče a nemohli sme povedať, že sme súrodenci, aby každý dostal po kile. Tak keď sme tam stáli štyri, odišli sme so štyrmi kilami banánov aj pomarančov.
Diskusia k článku