Gurmánske cesty: Ako chutia Benátky

Benátky
Foto: Shutterstock

Ak ste však v Benátkach strávili aj aspoň jednu noc a prechádzali sa po meste v podvečer alebo ráno, keď davy denných návštevníkov už odišli, alebo ešte neprišli, mesto na kanáloch neprestanete obdivovať. Rovnako ako domáci, ktorí naň nedajú dopustiť – Benátky sú pre nich posvätné, čo sme si mohli prečítať aj na fasáde jedného z domov, kde sa písalo – Nijaká mafia, Benátky sú posvätné. Luca, rodený Benátčan, so zápalom hovorí, že Benátky, mesto postavené vo vode, sú tým najúžasnejším výtvorom, aký v minulosti ľudská ruka vytvorila. My s ním súhlasíme, mesto, kde je často jediným dopravným prostriedkom čln, jednoducho fascinuje. Benátky si naozaj, aj pri tých masách ľudí, ktoré nimi denne prehrmia, možno užiť.

Nechoďte na jeden deň

Určite si ich však neužijete ako denný turista. Vtedy vám nezostáva nič iné, ako zaradiť sa do davov, ktoré sa uličkami hrnú. Do Benátok treba prísť minimálne na dve, ale lepšie aspoň na tri noci a aj to stihnete prejsť a vidieť len zlomok toho, čo ponúkajú. Napríklad na múzeá a kultúrne podujatia si treba vyhradiť ešte osobitný čas.

Ak sme pri tých masách – mimo obchodných ulíc blízko Námestia sv. Marka, kde je hlava na hlave, si nájdete tiché miesta v každú dennú hodinu. Stačí odbočiť do niektorej z menších uličiek. Benátčania tvrdia, že najlepšie, ako sa v meste dá tráviť čas, je len tak sa potulovať, chodiť ponad kanály, strácať sa a znova nachádzať cestu.

Mesto pre každú peňaženku

Na meste na kanáloch je pozoruhodné aj to, že je doslova pre každú peňaženku. Môžete tu bývať v hoteli, kde izba stojí na noc niekoľko tisíc eur, ale aj v kempingoch na okraji mesta za pár desiatok eur. Nakupovať u Luisa Vuittona, ale aj v obchodoch, kde kožená kabelka stojí od tridsať eur a šaty desať. To všetko priamo v centre mesta. Benátky sú naozaj nákupným rajom, dostanete tu všetko od výmyslu sveta.

Aj keď sa každému obchodu vyhýbate oblúkom, jeden sa rozhodne oplatí navštíviť. Je to obchodný dom Fondaco Dei Tedeschi hneď v susedstve slávneho mosta Rialto, ktorý je jediným mostom cez Canal Grande. Je to krásna stavba v zrekonštruovanom paláci, ale dôvod návštevy je iný – na najvyššom poschodí je terasa s úžasným výhľadom na mesto – na Canal Grande, Rialto a ostatné atrakcie. Najmä pred západom slnka je výhľad úchvatný.

Návšteva Fondaco Dei Tedeschi sa oplatí ale ešte z jedného, oveľa prozaickejšieho dôvodu – sú tu jediné bezplatné WC v centre mesta. Inak – volanie prírody môže celodenné potulky po Benátkach pekne predražiť. Záchodov je v centre dosť, sú aj dobre značené, ale elegantnejší spôsob je v prípade nutnosti zapadnúť do niektorej z početných kaviarničiek, kde majú WC. Káva pri bare na „stojáka“ bola počas našich návštev lacnejšia ako verejné WC a spojili sme užitočné s príjemným.

Ako sa zabávajú miestni

Rozdielne ceny pri bare, pri stole a na terase sú vecou, ktorá je u nás neznáma, ale sú (nielen) benátskym fenoménom. Za to, že vás obslúžia pri stole, si účtujú vo všetkých podnikoch príplatok a na terase ešte vyšší. A niekde, napríklad na Námestí sv. Marka, vám zaúčtujú aj hudobnú produkciu, keďže tu na niekoľkých miestach hrá živá hudba. Ale aj na takomto vychytenom mieste dostanete espresso do dvoch eur. Ale len pri bare. Na terase zaň zaplatíte niekoľkonásobne viac. Takže je úplne bežné, že prechádzate arkádami na námestí a pri kaviarňach postávajú hlúčky ľudí s pohármi a so šálkami v rukách. Jednoducho – domáci a znalci pomerov sa zabávajú postojačky (a lacnejšie), vysedávanie na terasách je pre turistov.

Foto: Shutterstock

Obľúbeným miestom na tento typ aktivity je nábrežie Canal Grande pri tržnici neďaleko mosta Rialto. Za tri eurá sme si kúpili v jednom z početných barov pohár miestneho kultového nápoja Spritzu. Ak to počasie dovolí, sadnite si s ním na breh hlavnej benátskej dopravnej tepny, teda kanála, a pozorujete čulý ruch na nej. Možno vám, tak ako počas návštevy nám, „zaparkujú“ rovno pod nohami luxusný motorový čln...

Aj keď sa idú Benátčania večer zabaviť, chodia z podniku do podniku. Všade si dajú „na stojáka“ drink, prípadne niečo drobné k nemu a presunú sa do ďalšieho baru.

Jesť ako šľachtic... alebo George Clooney

Benátky sú plné dobrých reštaurácií, ale keď sme sa Lucu spýtali, či by nám niektorú odporučil, pokrčil plecami. Domáci chodia do klasických reštaurácií výnimočne, keď si vyjdú von, tak skôr do vinární a barov, ktoré sa volajú baccari a ponúkajú rôzne malé jedlá – cicchetti na spôsob španielskych tapas.

Možností stravovania je tu ale neúrekom – od pekárničiek, podnikov ktoré ponúkajú úžasné pizze, ciabatty a všetko, čo sa dá zobrať do ruky, za niekoľko eur, až po reštaurácie ovenčené michelinskými hviezdičkami, či výnimočné podniky. Taká je napríklad reštaurácia hotela Aman v krásnom barokovom paláci, kde mali svadbu Geoge Clooney a Amal Alamuddin, ktorá je, mimochodom, lacnejšia ako „michelinky“.

Povedali sme si, že návšteva takejto reštaurácie za to stojí a naozaj stála – hodujete ako šľachtici v nádhernom paláci a cez okno sledujete dianie na Canale Grande. Pri tomto celom hrá jedlo v podstate vedľajšiu úlohu, aj keď treba povedať, že bolo chutné. Ale naša spomienka na túto reštauráciu je spojená viac s nádherným prostredím ako s tým, čo sme tam jedli.

Vráťme sa však k bežným reštauráciám – pri ich výbere platí to, čo inde – v bočných uličkách a čím ďalej od Námestia sv. Marka zaplatíte za tú istú kvalitu menej ako na frekventovaných trasách.

Murano a Burano stoja za návštevu

Keď sa vyberiete do Benátok na viac dní, rozhodne nemôžete nenavštíviť dve „veci“ – ostrovy Murano a Burano a v letnej sezóne si treba aspoň jeden deň vyčleniť na ostrov Lido.

Na Murane vyrábajú povestné muránske sklo a návštevníkom jeho výrobu aj predvádzajú. Výrobkov z neho sú plné Benátky a pravdupovediac – viditeľný rozdiel medzi tým istým príveskom za dve eurá v Benátkach a za dvadsať eur na Murane sme nenašli nijaký. Okrem toho, že k tomu druhému sme dostali certifikát, že je to pravé muránske sklo. Inak vyzerali úplne rovnako.

Bazilika San Giorgio Maggiore v Benátkach
Foto: Shutterstock

Burano je zase malebný ostrovček s domami s krikľavo farebnými fasádami, kde sa príjemne prechádza uličkami, resp. popri kanáloch, ktoré ho pretínajú. S posedením v niektorej z početných cukrární – pasticerií, alebo snack barov či reštaurácií sa tu dá v pohode stráviť pol dňa.

Na obidva ostrovy (plus jeden ďalší) sa dá kúpiť výlet loďou, a ísť tam organizovane, alebo si možno kúpiť celodenný lístok na vaporetto, čo je miestna lodná doprava, akési vodné autobusy, ktoré fungujú v Benátkach ako naše MHD. Počas našich návštev sme vyskúšali obidve možnosti, podľa nás je druhá lepšia. Pretože pri organizovanom výlete sme na každom ostrove mali čas asi hodinu, čo môže byť pre niekoho veľa a pre niekoho málo. Keď sa vyberiete sami, tak jediné, čím sa musíte riadiť, je cestovný poriadok vaporetta.

Mesto pláže s modrou vlajkou

Kto sa vyberie na viac dní do Benátok v lete, „must“ je návšteva ostrova Lido. Je vzdialený asi 15 minút plavby od Námestia sv. Marka a keď vystúpite z lode, ocitnete sa v úplne inom svete. Mestský ruch je preč a ste v klasickom prímorskom letovisku s mestskou promenádou, plážami a modrou vodou. Napodiv všetky pláže tu majú modrú vlajku a keď sme tu v lete boli, more bolo naozaj čisté.

Miestni nám poradili, že Lido, ktoré má z jednej strany na druhú asi 13 km, sa najlepšie spoznáva na bicykli, tak sme si ich hneď v prvej požičovni oproti prístavisku zaobstarali. Vyzerali archaicky, ale fungovali spoľahlivo, koniec koncov, išli sme len po rovine, takže nijaké prehadzovačky neboli treba. Po ostrove sa chodí na bicykli pohodlne – na časti je cyklochodník, inde je popri ceste, niekde sa dá ísť po širokom chodníku.

Akurát sa nespoliehajte na nejaké značenie atrakcií, ktoré sa spomínajú v bedekroch, je to hľadanie v štýle pokus – omyl. My sme hľadali pieskové duny, ktoré sú chránenou prírodnou rezerváciou, a mapa nás priviedla namiesto dún do priemyselnej zóny. Nakoniec sme ich našli, ale na Záhorí máme väčšie.

Pri dunách je jedna z dvoch pláží na ostrove, kde sa neplatí vstupné a keďže bola slnečná nedeľa, ľudí tam boli mraky. Ale len na úseku asi 300 metrov, keď sme šli ďalej, bolo nás v mori aj na pláži, ktorá má vyše dvoch kilometrov, zopár. Inak vstupné na plážach je zaujímavý fenomén – väčšinou si ho možno kúpiť s ležadlom, so slnečníkom a niekde aj s vlastnou kabínkou či s minidomčekom na pláži a ceny sa značne líšia. Keď idete na stranu, kde sa koná slávny benátsky festival, sú vyššie, keď na opačnú, sú nižšie.

Pobyt na Lide sme zakončili, ako sa v Taliansku patrí – zmrzlinou. V Benátkach v nás nijaká zmrzlináreň nevzbudila dôveru, na Lide sme tú „svoju“ našli hneď na začiatku promenády oproti prístavisku. Jedna porcia boli tak slovenské tri kopčeky. Zastavili sme sa tam v priebehu hodiny hneď dvakrát, lebo jedna príchuť bola lepšia ako druhá.