Býva sám v polorozpadnutom domčeku, kutre sa v záhrade, chová sliepky a každým rokom sa stará o dve–tri prasce. Skôr prasiatka. Ide totiž o prasiatka vietnamské.
Sú menej žravé ako tie „naše“, stravujú sa striedmo, takmer diétne. Suchý chlieb, zvyšky Gejzových nepodarených obedov, padané jablká, plesnivá knedľa od susedky. Kvíkajú, smrdia a na hmotnosti naberajú veľmi lenivo.
Gazda z nich však nie je nervózny. Za tie roky dobre vie, že ani na ľudskú váhu to „nedotiahnu“. Menšia sviňa, menej roboty.
Jednu svinku zabije Gejza koncom novembra, počiatkom decembra. Musí však mrznúť a jeho mäsiar musí byť triezvy. Potom bude všetko, ako má byť. Bude ovar, bude zabíjačková kapusta, budú jaternice i jelitá, bude tlačenka a bude i chutné, chudulinké mäsko.
Ťažkosti budú len s dvoma výrobkami. Súvisí to s tým, že prasce tohto typu nie sú „tučné“. Nebude paprikový lalok a do klobás bude treba prikúpiť pár kíl surovej slaniny...
Dobrák Gejza väčšinu mäsa porozdáva. Bravčové rebierka si však nechá. Tie vie pripraviť. Opraží ich na cibuli a podáva k nim varené zemiaky a čalamádu. Alebo si urobí rebierkový paprikáš. Papriku, sladkú i ostrú, má z „Maďarov“. Nuž a smotanu mu prinesie švagriná Vranková z Ompitála. S tou i posedí a nalejú si. Tohtoročný ryňák z vlastnej pergoly. K tým rebierkam náramne pasuje...
Diskusia k článku