K tomu čarovnému nápoju, ktorý v dobrom opantal i generácie mojich predkov. Vo viniciach dreli, víno dorábali a prežívali s ním aj nie ľahké časy. Vinič pod Malými Karpatmi, vinič a víno v Modre je navyše nápojom hľadačov pravdy. Tak to aspoň v laudácii ku knihe píše Verona Šikulová.
Som dosť zrelý a (pomerne) dosť toho pamätám. Náš rodinný vinohrad bol v hone Folegrunt. Pod horou a celkom na okraji nášho chotára. Rástol v ňom Muškát Ottonel a zo západnej strany bol v objatí lúky plnej kvetov a atraktívnych stromov. Dominovali im gaštany. Ešte z čias Turkov. Najmä ten spodný bol taký „tučný“, že jeho kmeň neobjalo ani pol tucta ľudí. Navyše rodil nádherné a sladké jedlé plody. Oj, sladká gaštanová Modra! Každý z nás nazbieral za mech zlatohnedých plodov. Každú druhú nedeľu bola potom na stole gaštanová roláda. Tá posledná a najväčšia vždy trónila na vianočnom stole.
S gaštanmi bola však robota. Najprv ich prebrať, opláchnuť a uvariť. Nuž a keď ako–tak ochladli, prišla na rad pracovná tortúra. Z vrchnej šupy sa dostali zľahka. Šúpanie plodov z vnútorného obalu bola však „šipľačka“. Ako deti sme to veľmi nerady robili. Reguly mojej matky však boli neúprosné. Kto nešúpal, ten ani roládu neokoštoval. Tak to bolo...
Gaštanové stromy vo Folegrunte takmer odumreli. Rastú mi však v záhrade na Kalinčiakovej. Sú tri. Jeden maďarský a dva folegruntské. Tie rodia ako divé. I tohto roku sa pochlapili. Vianoce sú za oponou a už sa začne gaštanové predstavenie. Urobíme si gaštanové hody.
Na šúpanie gaštanov je odsúdená hlava rodiny. Prekonám sa. Olúpem ich plnú misu. A potom ich zhomogenizujem, masu zlepším zopár kvapkami karibského rumu, kúskom masla, hrsťou práškového cukru a štipkou mletej vanilky. Gaštanovú hmotu rozotriem na vlhkú utierku, nanesiem maslovo–čokoládovú plnku a zviniem do rolády. Okraje zarežem a polejem ju roztopenou čokoládou. Horkou alebo bielou. Bielou v tom prípade, ak ste sa rozhodli podávať k tomuto úžasnému dezertu čašu slamového Muškátu Ottonel. Problém... kde takýto mok zadovážiť?
Diskusia k článku