Ilustrácia: Shutterstock
„Správaš sa, akoby sa blížila arktická zima! Nie je jedno, či ho máš dnes, alebo o mesiac?“
„Nebol to zimník, ale jesenník,“ odvrkla som, vymysliac neologizmus. Rýchlo som sa opravila, lebo Jonáš má tendenciu ma neustále za niečo gézovať. A na to dnes nemám žalúdok, „jesenný kabát, ty vajce!“ Jonáš sa udivene na mňa pozrel. Asi premýšľal, či som mala na mysli záprdok alebo áčko vajce. Nech je to, ako chce, sama neviem, čo mi priniesla slina na jazyk. No na tom jeho sa prebudili chuťové poháriky a zakončil hádku obyčajnou vetou.
„Som hladný.“
„A keď si hladný, si zlostný!“
„Zato ty si pokojná ako rozbúrené more. A vôbec, nebudem sa s tebou hádať. Prosím si ten perkelt.“
„Aký perkelt?“ spýtala som sa, aj keď som vedela, že sa dožaduje hlivového. Doparoma, zabudla som naň ako na smrť. Alebo ako Jonáš na môj kabát. A sme si kvit, napadne mi, ale musím zachovať dekórum. Tváriť sa ako neviniatko.
„Nemali hlivu,“ zaklamala som a vyšla von z kuchyne, kde sa údajne odohrávajú rodinné hádky najčastejšie. Je to nebezpečná aréna. Poruke je kopec vecí, ktoré môžete počas zúriacej hádky hodiť po partnerovi.
„Klameš, až sa ti z úst práši, Agáta! Zabudla si ju kúpiť. Zabudla si na perkelt! Nie si o nič lepšia ako ja, ha!“ škľabil sa Jonáš. Viac ako jeho úškrn ma naštvalo, že ma nazval Agátou.
„Aj tak robí tvoja mamička najlepší perkelt na svete, si povedal! Zavolaj jej, nech ti ho ona uvarí!“ vyblafla som. To som sa už naozaj nekontrolovala a vypenila ako čistokrvný cholerik.
„Žiarliš? To nemyslíš vážne, Agáta. A prečo do toho zaťahuješ našu babku Dorotku?“
„Lebo kým je ona Dorotka, ja som pre teba Agáta,“ vypľula som jedovaté sliny a zatvorila sa v spálni. Niekto mi zaklopal na dvere. Bola som si istá, že je to Jonáš. Ide sa mi vnucovať. Ha, to si ešte počká. Ale vo dverách sa zjavila Tomášova hlava.
„Mami, ideme s Bobom von. Môžete sa s tatom hádať, koľko chcete. Nás nebaví počúvať vás,“ povedal náš starší syn a ja som ucítila na zátylku husaciu kožu. Do kelu, to som prehnala, pomyslela som si, ale zase boli ústa rýchlejšie ako rozum.
„O siedmej nech ste doma!“
„Mami, ale veď je trištvrte na sedem.“
„Tak zostanete doma! Už je šero... tma.“
„Cítila som zdutú hornú peru, pripadala som si ako ryba fugu.“
Tomáš vyfúkol čosi nezrozumiteľne z urazených úst a ja som si v duchu pogratulovala k výchovnej lekcii. S Jonášom som neprehovorila celý večer. Chalani sa odpratali so suchou večerou do svojej izby a ja som bezmyšlienkovite prepínala televízne programy. Jonáš sedel v kuchyni a počúval rádio. Vošla som do nej, akože ja nič, ja si ho nevšímam. Cítila som zdutú hornú peru, pripadala som si ako ryba fugu. Čakala som, že Jonáš povie niečo trefné, niečo, čo by ma pobavilo, ale on sa prihovoril dlhosrstému morskému prasaťu, nášmu Fufovi v akváriu, chrúmajúcemu šalát.
„Vidíš, Fufo, už sa mi vtiera. Ale kým si neprizná farbu, je pre mňa priesvitná.“
Urazila som sa ešte väčšmi, no v posteli som sa rozplakala. Ani na druhý deň sa situácia neupravila, nuž na tretí som podnikla kroky a čakala na reakciu. Jonáša som našla večer, keď som zatvorila svoj obchodík s hračkami a detskými odevmi a prišla domov, chalujúc sa večerou tak, že sa mu kývali uši. Obe. Teda, ako inak... viac ich nemá.
„To je ten najlepší perkelt na svete, taký vie uvariť iba jedna žena na svete. Moja mama,“ povedal Jonáš, ten prežúvavec jeden, a ja som na neho vytreštila oči. „Ona je aj jediná žena, ktorá mi rozumie. Aj na diaľku cítila, že niečo nie je so mnou v poriadku, že sa v našej rodine čosi deje. A čo urobila? Vedela, čím potešiť svojho synáčika. Doniesla mi perkelt s haluškami, mňam!“
Cítila som valiacu sa krv do uší. Srdce sa mi zväčšilo na veľkosť hokaida. Na krku mi navreli žily.
„Ty mameluk jeden! Aby si vedel, ten perkelt ti nepriniesla tvoja mamička! Ten som varila ja! A rovnako ako ona, lebo od nej som sa to naučila, som hádzala halušky ručne! Z lopárika okrúhlym nožíkom do vriacej vody. A v tej by som ťa teraz najradšej uvarila!“ Kričala som dotknuto. Jonáš vyprskol do smiechu. Dve halušky mu neprozreteľne vyleteli z úst, z nosa čosi priesvitné a tekuté... fuj! Vyskočil zo stoličky a objal ma. Stisol ma tak silno, akoby chcel mangľovať bielizeň, no ja som sa bránila. Ale len chvíľu, lebo keď ma začal zasypávať mokrými bozkami, aj ja som sa rozosmiala. Až vtedy som pochopila, že si to ten môj jedoš len vymýšľa. Že dobre on vie, kto varil hlivový perkelt s haluškami.
„Keď sa hneváš, vyzeráš ako fašiangová šiška na rozpálenom oleji. Ale keď si ťa vylepším jahodovou penou, si na zjedenie! Jasné, že ten najlepší hlivový perkelt na svete varí moja...“ Jonáš sa na mňa uškrnul a urobil dramatickú pauzu. Visela som mu na perách a očami som ho varovala, dvakrát si premysli, čo teraz povieš, a on pochopil, „moja milovaná žena, moja Agátka.“
A keď si ma pritískal a my sme sa v kuchyni bozkávali ako počas svadobnej noci, Fufo začal pišťať. Neviem... asi žiarlil. A čo ja viem, na koho?
Diskusia k článku