Ilustrácia: Shutterstock
Jonáš robí jeden kotrmelec za druhým. „Agátka, nerobím to naschvál. Asi som prepracovaný. Fakt mám toho veľa,“ krúti hlavou môj muž.
To som ešte netušila, že Jonášova zábudlivosť takmer rozloží našu rodinu. Podvečer k nám zavítali babka Dorotka s dedom Bohumilom v tesnom závese. Dedo niesol hrniec. Plný segedínskeho gulášu.
„Dám ho zatiaľ do chladničky. Aj knedľu. Keď prídu Bobo a Tomáško z futbalu, budú vyhladovaní. A kto im uvaril? Ich babička,“ chválila sa moja svokra, a keďže je u nás doma, sama si otvorila nabombovanú chladničku. Mocovala sa s hrncami, aby v nej urobila miesto pre segedín, keď sa odrazu prudko otočila a vyčítavo spustila.
„Agátka, vy ste sa tých vyprážaných rezňov ani nedotkli! Poslala som ich po tebe, Jonáš, pred desiatimi dňami. Nič si nevážite! Tak ja vyváram ako zmyslov zbavená a vy plytváte jedlom! Teraz to môžem vyhodiť!“ babka Dorotka mi otŕčala pred zrakom balíček, a fakt som netušila, že sú ňom rezne. Boli zakamuflované v igelitovom vrecku, zabalené nielen v alobale, ale aj v servítkach s vianočnou tematikou.
„Ja... ja som o nich ani nevedela,“ koktala som, lebo vidiac Dorotkine červené fľaky na tvári, som vedela, že je naozaj naštvaná.
„Ja som to Agátke hovoril,“ dušoval sa Jonáš a postavil sa na stranu mamy, „ale to by ma musela občas aj počúvať...“
„Už ti nič nenavarím, aby si vedel, kým nepôjdeš sám k vašim
a nevysvetlíš im, že si zbabelý klamár s Alzheimerom na krku!“
„Ty zradca! Čo sa hráš pred mamou na chrumkavého? Nič si mi nepovedal. A je nanajvýš čudné, že chlapci nič neobjavili. Možno si mysleli, že sú to medovníky, ktoré oni nemusia a po toľkých mesiacoch od Vianoc sa asi báli o svoje zuby,“ mlela som ako mäsový mlynček ako vždy, keď som vytočená do špirály. Svokor, zmierlivý dedo Bohumil, len pohodil rukou a knedľou, čo mu strčila žena do rúk ako nejaké žezlo, s tým, že do našej chladničky ona už nič vkladať nebude.
„Hádam sa nič tak hrozné nestalo. Je tam toho, jedny rezne. Ešte takých vypražíš, Dorotka,“ prihováral sa svojej žene, ale svokra asi nemala svoj deň, nuž ani nepočkala na vnukov a odprášila sa domov. Dedo Bohumil sa na nás otočil vo dverách, chcel niečo povedať, no asi mu slina uviazla v krku, tak len pohodil rukou.
„Ty si taký skunk, Jonáš! Bezostyšne si vinu hodil na mňa. Bál si sa mamičky, lebo vieš, ako neznáša, keď sa vyhadzujú potraviny. Aby si vedel, toto ti neodpustím!“ jačala som ako fabrická siréna.
„A čo urobíš? Vyhlásiš hladovku?“ Jonáš si zahryzol do spodnej pery, znak toho, že si je vedomý svojej chyby, no chce to obrátiť na humor.
„Dobrý nápad. Hladovku však budeš držať ty! Už ti nič nenavarím, aby si vedel, kým nepôjdeš sám k vašim a nevysvetlíš im, že si zbabelý klamár s Alzheimerom na krku!“ kričala som na Jonáša. Mohla som si to dovoliť, domáca aréna bola len o dvoch znepriatelených jedincoch. Jonáš si sťažka vzdychol, chcel ma objať, ale ja som sa vytrhla. „Choď si precvičovať pamäť!“
Chcela som ho vytrestať, dva dni som nevarila, ale v nedeľu som už musela.
„Agátka, ty si upiekla kačicu? Láska moja, ty si sa mordovala ešte aj so zemiakovými knedľami? Aha, aj kapustičku si udusila,“ Jonáš sa okolo sporáka a mňa zvíjal ako kobra. „A čo si tú kačicu kúpila v zľave? Nemá nožičky. Žiadne stehienka?“
„Ale čoby. Zabalila som vašim obed. Len čo sa najeme, vyštartuješ k vašim a priznáš farbu, ako to bolo s tými rezňami, inak ti z kačice nedám ani trtáč!“
Najedli sme sa, odgrgli si a Jonáš sa na chvíľu vystrel na sedačke. Zatiaľ som zabalila do alobalu aj kosti pre susedovho psa, a keď sa ten môj mameluk zobudil, súrila som ho, aby vystrelil k starkým. Išiel. Aj s Tomáškom a Bobom. Ja si zatiaľ zafarbím vlasy a urobím nedeľné popoludnie len pre seba, pomyslela som si.
„Zastav sa u susedov, zober kosti pre Klea. Všetko je v chladničke, aj kačica pre vašich.“
„Vykonám!“ zakričal Jonáš z kuchyne a o viac som sa nestarala. Užívala som si samotu. To je žúžo, mať nedeľné popoludnie len pre seba. Pohoda trvala azda tri hodiny, po nej prišlo peklo. Zazvonil mi mobil. Dorotka. Moja zlatá svokra, chce sa mi poďakovať za kačicu. Nasadila som úsmev, ale len čo som ťukla na zelené tlačidlo na mobile, prišla som o sluch.
„To si urobila naschvál, Agátka?“ zaburácal jej hlas a mne naskákala na temeno hlavy kačacia koža.
„Čo... čo som zase urobila? Jonáš s chlapcami sú ešte u vás?“
„Už odišli. S dedom sme si otvorili alobal od teba. A ak si mi tými kosťami z kačice chcela niečo naznačiť, tak si to prehnala!“
Ťuk. Vypnutý mobil. Márne som kričala do mobilu, že ja som im poslala tú najlahodnejšiu časť kačacieho mäsa. A vtedy mi to doplo. „Jonáš, ty nemáš len stratu pamäti, ale si aj taký popletený, že by si mal požiadať o invalidný alebo predčasný dôchodok!“ kričala som na Jonáša, len čo sa objavil medzi dverami. Nestihla som mu vysvetliť, čo sa stalo, keď sa za jeho chrbtom zjavil sused a podával mi kyticu kvetov.
„Agátka, nášmu Kleovi veľmi chutili kačacie stehná. Ale to si fakt nemusela. Veď máš doma dosť stravníkov,“ povedal, a keby okolo letela mucha mäsiarka, nepriala by som si nič iné, len aby ju Jonáš prehltol. Mal nielen vytreštené oči, ale aj ústa otvorené dokorán.
Diskusia k článku