Babka Rózka sa s deťmi po vojne presťahovala do rodnej Modry. Písal sa už rok 1919 a v Európe zúrila španielska chrípka. Postihla aj moju mať a jej súrodencov. Nebolo lekárov, liekov, strava bola mizerná. Deti vo vysokých horúčkach trpeli desiatky dní. Jolka bola na umretie. Nepomáhalo im už ani červené varené víno s cesnakom, žihľavovo–bazové čaje, ba ani divné piluly mastičkára Blaufelda. Nakoniec to však našťastie dobre dopadlo.
K vianočnému stolu už všetci zasadli polozdraví. Išlo sa najskôr do chrámu Božieho a potom k štedrovečernému stolu. Prestretý bol skromne. Podávala sa rascová „poléfka“, krupičné rezance, plnená sliepka a orechové praclíky. Recept na ich prípravu bol stopercentne čatajský. Nostalgia na Čataj jednoducho nepustila. Tam sa praclíky pripravovali v slanom vyhotovení.
Babka Rózka ich však piekla „nasladko“. Takmer kilo múky, pol kila masla, dvadsať deka cukru, štyri žĺtky a pol kila mletých vlašských orechov. Cesto sa dobre vymiesilo a rozvaľkalo na šúľance dlhé ako veľká pánska topánka. Konce každého šúľanca sa uchopili a na plechu pretočili oproti sebe do tvaru okuliarov. Potom sa potreli rozšľahaným vajcom, posypali orechmi a piekli v rúre dozlata. Bola to dobrota nad dobroty!
Dnes dávam prednosť slaným čatajským praclíkom. Cukru sa začínam vyhýbať a slané pečivo mi akosi lepšie „sedí“ na jazyku. Praclíky dnes pripravujem podľa nového receptu vinára Stanislava. Ten na staré kolená rozbehol aj výrobu čatajského vína. A viete, že nie je na zahodenie? Stano a jeho synovia sú z roka na rok lepší a lepší. Presvedčite sa. V Čataji nie sú pomenovania ulíc, na domoch sú len popisné čísla. Deväťdesiatdvojku si ľahko zapamätáte. Nuž a praclíky tam majú určite napečené.
Diskusia k článku