Prázdninovala som u tety. Bývali vtedy v železničiarskom domčeku pri trati, malý dvorček, na ktorý sa vošiel tak kurín so sliepkami, predsieň, kuchyňa, dve izby. Napriek tomu v ňom v láske a spokojnosti nažívali teta s ujom a s ich piatimi deťmi a zmestila som sa ešte aj ja.
Večer sa ma teta pýtala, či by som vedela spraviť lekvárové perky. Mala som zo štrnásť rokov, ale sebavedomia na tridsať a hrdo som vyhlásila, že to pre mňa bude malina. Veď som najmenej sto razy videla ako ich robí mama. Tak sme sa dohodli, že Vierka, najstaršia z dievčat a o dva roky mladšia ako ja, mi pomôže. Na obed spravíme lekvárové perky, ale len toľko, čo my, deti, zjeme, zo zvyšku cesta spravíme šúľance, tie sa budú dobre ohrievať na večeru.
Teta chodievala do práce ráno na piatu, vracala sa okolo druhej popoludní. Pred odchodom ma zobudila, ale len aby mi stihla pošepkať, že zemiaky z pivnice vyniesla (lebo ani jedno z detí do pivnice chodiť nechcelo).
Keď sme vstali, v predsienke naozaj čakal hrniec plný zemiakov. Asi tak 10 litrový. Aj sa mi zdalo veľa, ale aj ľudí bolo veľa, tak som zemiaky poumývala a uvarila. Nechala som ich vychladnúť, ošúpala a postrúhala, to už asistovala aj Vierka a mohli sme miesiť. Aj som začala, keď ma Vierka zaskočila otázkou, či som do cesta dala kvasnice. Kvasnice? Nedala. A treba dať? Vierka mierne zneistela, ale potom vyhlásila, že asi áno. Najmladšiu sme teda vyslali so obchodu, po jej návrate spravili kvások a pustili sa miesiť. Na doske, lebo nádobu, do ktorej by to množstvo zemiakov vošlo, sme nenašli.
Pridali sme kilo múky, ale cesto teda tvarovateľné nebolo! Postupne sme pridali ďalšie kilo, ale cesto nám pod rukami pomaly rástlo a redlo a ešte stále sa z neho perky robiť nedali. Najmladšia sesternička si zopakovala cestu do obchodu a po pridaní ďalšej múky som povedala dosť! Ide sa na perky, o chvíľu je obed. Rozvaľkala som časť toho cesta, na polovicu nakládla kôpky lekváru a pokúsila som sa prikryť ich druhou polovicou. Ani náhodou, cesto bolo ako blato a zdvihnúť ho v kuse bolo nemožné. Tak sme pokrájali na štvorce cesto s lekvárom i bez lekváru a polepili do kopy. Potom už len uvariť.
Nestačili sme sa diviť. Už to, čo sme dávali do vody, bolo za mamine štyri perky, ale to čo sme z vody vytiahli by bez problémov prikrylo dlaň môjho otca a to teda bol riadny chlap.
Pri obede si chlapci, najväčší jedáci, naložili po dve perky, jedna sesternička tiež dve a najmladšia vyhlásila, že ona chce len jednu.
Pýtala som sa, či jej aj mama nakladá len jednu, pripustila, že mama jej ich dá viac, ale sú oveľa menšie. Po obede zostala misa plná a to sme ešte nezačali so šúľancami. Šúľali sme a varili a plnili hrnce, kastróle, plechy a keď ich už načisto nebolo kam dať, prišla teta z práce, perky aj zvyšok cesta hodila sliepkam a vyhlásila, že na klzisko sa pôjde až potom, čo si tie šúľance rozdelíme a zjeme.
Svoj mierny neúspech som pred ňou zdôvodňovala tým, že to ona nachystala toľkých zemiakov! Až potom sa mi priznala, že do tej hnusnej pivnice chodí aj ona nerada a keď tam už ide, donesie zemiakov aspoň na tri razy.
Na to klzisko sme nakoniec šli, aj keď sme šúľance nedojedli. Ale zjedli sme ich toľko, že sme si korčule ani neobuli, načo? Korčuľovať by sme sa nevládali s takými plnými bruchami. Tak sme sedeli na lavičke a počúvali ako nám Milan Drobný z platne vyspevuje: Jestli se slečno nepletu, my musíme se znát.......
to bol krasny zazitok, velmi mile :-)))))))))))
Ale nepohnevali sme sa, doteraz sa máme radi, komunikujeme, len sa stretávame zriedka, žijú až v Poprade (tam sme s Vierkou varili aj tie úžasné perky).
Obdivujem tvoju znalost a sikovnost v kuchyni. Ved je to poznat na vsetkych tvojich receptoch - vzdy vyborne.
Je to milá spomienka, hlavne na tú moju tetu. Žiadna hystéria, brala to s humorom, veď aj na tých plných pekáčoch sme sa nasmiali. Bola výnimočným človekom a mojím vzorom, vždy som sa jej chcela podobať.
uspesne.
a @evanaa , ja chcem vedieť o mačacej svadbe, prosííím, nájdi si čas a pridaj. :-)) jana