A víte na čo som si spomenula? Na králofskú svadbu z tehoročnej jari, kedy Jejiné Veličenstvo královna Alžbeta ženyla svojho vnuka…….lebo jakosik o mladých neny čut žádných klebét….že by mi bolo néčo utéklo??? /Už som aj jáá jako taká klebetná tetka…/
Náááá a takto to teda bolo u nás, kde sme sa s dzetkom necháli pozvat na tú králofskú svadbu….
Nááá, reku, očúvaj dzetko, ideme neskaj pekne k telke na tú svadbu, lebo jednák už takú za nášho života neuvidzíme!...Dzetko že, a čo robota, hááá??, Ááále ic mi volade, šak tá dočká, neny zajác aby utékla... Len pekne pot, ideme sa svadbit. A daj si tí nedzelnajšé monterky, lebo hentí máš už jakésik ošišmané...Zahlédél po mne až no!!! Kukla som sa na seba aj já, ale som ziscila, že mi stačá títo galotové tepláky a čisté dričko kúpené u "našeho" Ťin-ťona. Náááá a potom sme sa uvelebili do kresél a čekali prvých hoscí. Vám povím, šak sa mi to velice lúbilo, aj som to patrično komentuvala. Tááá výzdoba, tích ludzí čo tam bolo na kukáný, noooo, any jablčko by nemalo kade prepadnút.... A ked ukazuvali tých honóóóruvaných hoscí, jako prichádzali do teho nááádherného chrámu, to bola pastva pre oči! Tííí aftáky paráádné a tííí róóóby, ale najvác ma uchvácili tí klobúčky a klobúčiská, alebo aj také kreácie na hlavu pre dámy, čo.....no čo teda moseli poráááádno dlho vymýšlat tí klobučnýskí návrhári, Vám teda povím!!! A ftedy mi zaplo,...reku, čuj dzetko, mal by si si dat aj kravatlu...mosela som sa uhnút, lebo by ma ból jednák aj trefíl s papuču....Tak teda reku, dobre, budz bez kravatle, ale jááá si veru nasadzím na hlavu mój najlepší klobúček, abych Jejinému Veličenstvu hanbu nespravila! A nacapila som si mój prvý vlastnýma rukáma uháčkuvaný 20 ročný model klobúčika. Ešče mi furt sedzí dobre, jak r... na š....,jako sa u nás hovorí. Dzetko prevrácíl oči k nebesám, ale si netrúfél nyšt namítat! Šak len by skusíl!!!! Mál by po chlebe, bol by bez obeda...a f tem mi to došlo! Nááá dzetko, čo budeme neskaj obeduvat??? Šak z televízora nám nyšt neponúknú, to je vác jako jasné, budem moset ít néčo ukuchcit...ná a došlo na pytlíkovú poléfku, kerá ve špajze čekala, lež na nu dojde "čas". F tem dzetko kričí, pod kukat, ide královna,....skoro som nevytočila zátačku z kuchyne do obývačky, aby mi nyšt neutéklo. Éjha, teda Jejiné Veličenstvo- pany královna bola peknulinká a žárila jako to slnýčko f tém žltučkém kostýmečku...paráda! Nááá, šak aj ten Jejín sobášený princ bol štramák! Tak sme teda čekali, lež šeci došli a potom už došél žených, fešák, aj s doprovodom bratríčka-huncúta a už sme čekali len na nevestu, a sme sa nakonec aj dočkali. No stvorenýčko milé, peknulinké, také elegatno-jednoduché, kráásne...Také milé bolo vidzet ten nevestýn doprovod, jej pekná sestra a tí malé družičky, hned sa mi slze ciskli do očí...A vite moje milé dzifčence, já som tam jakosik cícíla - LÁSKU! No bár by tých mladých sprevádzala celý život! Ná a potom už ból svadebný obrad a já som medzi tým varila tú "papírovú"poléfku a zehríla som údzenkové a krumple,/dojídaný po svátkoch/..naščascí, lebo len o poléfke by náš svadebný obed ból velice skromný. Šak sobáš bol též pekný, len som pokukuvala po tých svadebných mankách, ná čujte, any jedna si slze neucírala...to som aj nahlas povedala a na to dzetko zareaguvál, že...čoby naríkali, jedna je ráda, že sa dcére dóóóbre poščascilo a druhá, že jedného má už "usporádaného z krku“...To je celý on, dzetko, žádnéééj romantyky v nem už neny....Nááa, tak sme ščaslivo vyprevadzili svadebanóv do svadebného domu. A teda tam som neverila vlastným očám, jako Jejiné Veličenstvo královna pekne vrtko vyšla hore schodkáma bez jakéjkolvek podpory a pomoci. Teda jednák Hu kolená a klby nebolá tak jako mna, ked som aj o 20 rokóf mladšá...Nuž, inšá starostlivost jednák....Ešče sme si kukli Králofskú rodzinu na balkóne aj pekné pusky mladomanželóf.....a bolo, pre nás "po Kačkinej svadbe"! Chvílku sme ešče sedzeli, potom sme sa s dzetkom posadzili k našemu "svadebnému obedu", aj nám chucilo! A ked som márno kukala, či volajaká kuchárka z teho Bakinhemského paláca nevynese nejakú tácnu ze svadebnýma pocherajáma pre verejnost....nygdo nyšt nevynésél,...tak som jako bóóónus ge kávičke vytáhla z ladnyčky "ušanuvané" punčáky ešče od velkéj noci. Aj tí nám chucili! Počasí nám vyšlo pekné, aj v Londýne aj u nás a ešče sa mi aj téj robotky v zahrádke troška ušlo. Ale som sa mosela šanuvat, lebo trefíl by sa dzetko "spamatat" a večér by ma vyzvál na volajaký ten svadebný valčíček, abych vládala…. Nemosíte veru hádat! Žááádný valčíček sa nekonál no, čo už, nevládzeme jako za mlada..... Tak takto sme sa "svadbili" u nás doma....Nááá a pre dnešek je teho už chodakolko popísaného, tak sa nehnevajte, že je teho tolko! Reku, aby Vám skór čas utékél…...a bolo Vám aj troška veselší, lebo f temto „dušičkovém“ období nám býva aj smutno pri spomínkách na našich najdrahších…..Ale aj to patrí k životu, radost aj smútek, smích aj plač….ináč to veru nejde, lebo je to ŽIVOT ze šeckým, čo k nemu patrí…
Majte sa tu pekne, šak já k Vám zas nekedy dójdem nakúknút a vinšujem Vám šecko dobré….
Tak veru, došlo to smutné období - cinteríny nám opeknejú, svíčky to tam trochu ohrejú, ale na duši ostane nejako smutno.
aj já sem bola fčéra trochu obrídzit šecky tý smutné místečka. A čím dál - každým rokem smutno konštatujem, že uš tej rodzuiny je vác za tým smutným plotem, jak tutok venku. Vypulírovala sem hrobeček tatenov, privázala sem k pomnýčku posledné štyri ružičky ze záhratky, jako to robívam už celé roky, tý posledné patrá jemu. A na jar tý prvé též, tato mal ruže rád, vedzel ich aj ščepit, ludé ho volávali, a on rád išol každému.
Potom sem sa vybrala hore vŕškem k mojím svokrovcom, babena s dzetkem na mna smutno kukali ze zarámovaného "okénka", a pokaždé, jak sem sa zohla a kopkala tú černú zem, ždycky sem sa stretla z jejich očama- a jak sa tam aj usmívajú trošku, jako kebych čítala babke z očú:Nále, Ančika, volako sa tažko dvíhaš....veru, veru, už aj ty víš o čem je ten život...
Tento rok sem prvýkrát stretla našich "susedof z vedlajšého hrobu", on a ona to tam drhli, omývali, zametali...A jak sme si tam šeci robili to svoje, tak susedka - ešče dzifča v rozpuku mi povedzela: Susedka, keby ste potrebovala metličku, zeberte si, máme tu šecko, aj nožnyčky...
A tak sa začala naša debatka. A to poznáš, veru mi to aj dobre padlo. A tak slovo dalo slovo, a vyprávali zme sa, jako keby zme sa poznali celé roky.
A reč sa točilo okolo čelyčeho, čo sa týka, hrobu,svíček, kvecinek, metlyček, krhlyček...
Any nevím jako, sem sa ich opýtala, jestli kukávajú tú ružovú ordynáciju. Mladá pritakávala z hlavu, že šak istotne, že to rada kuká.
A tak sem sa jej opýtala, jestli si pamatá tý scénky pri hrobe. susedka mi hnet povedzela, že kukala a istotne to moselo byt negdze blýzko naších hrobečku, lebo poznala to okolí. Reku, kuknyte sa na naš hrob - to je on. Markíza si ho nekolkokrát požičala na nakrúcaný.
Trošku sme sa na tem zasmáli, lebo jej hovorím, jak sem sa stretla nakonec s Milku Vašáryčku a jak sme si pod tým velkým gaštanem dobre povyprávali. Reku, any sem nevedzela, jaká je to fajn baba, jako keby zme sa poznaly už dlho. Ale šak jakož, na padesát percent to aj tak je, šak já ju poznám "od malyčka",.
Reku, ket si tak prectavujem tú moju svekrušku, jak ona bývavala žárlyvá na dzetka jak čert, jako tam negdze na tem druhem svece kuká dole a strašlyvo sa jeduje na dzetka a neodpuscí si poznámku: "Ná očúvaj, dzedo, a čo si ty mal s tú Vašáryčku, ha? Ket ci nosí na hrop parádne kveciny a kukny na tý svíčky, kolko ich je!!!"
No, čo ci povím,nekedy sa aj na cinteri dá trošku zasmát, aj ket cez slzy.
A já si myslým, že takto by zme si maly pospomínat na šeckých, kerý už "vedzá o čem ten život bol", tak já idem - kurňa, aj my smutno došlo, ket to takto píšem, ale čo už....
Je dobré, že je tento sviatok, ktorý nás prinúti zastaviť sa na chvíľu a spomenúť si na blízkych ktorí už nie sú medzi nami, ale zostali nám po nich vlastnoručne napísané ušmudlané recepty. A mnohí si aj v ďalekej cudzine dokážu celkom živo predstaviť jednoduché zariadenie babkinej alebo maminej kuchyne a úplne naživo ucítiť vôňu jedla alebo koláčov - tak vonia domov.
Tak jako? Já strašne "najedzeno". Dnes sem to trošku prepískla, boli zme v Prešporku, trošku sme porajzovali ulycama a medzi tým zme tak vyhladli, že zme sa stavili u nás v jednej chutnej reštike, dze majú takých dobrých kucháru, že nemóžeš obejít bez teho, že by si nevylézla tri schotky hore ge dverám a nedala si nečo na pohladzený duše.
Volá sa to Pohostenie u strýca Laja. A tak po dlhej dobe zme si rozkázali tatársky biftek - no čo ci budem vyprávat - šecko zme zedli, ešče aj tý cesneky sem pochrúmala. Jaký já sem mala neskaj apetít! Potom nám kellnerko Joško donésel pohár vínka - šak mi to len dobre padlo. Chudák dzetko, zase bol potrestaný, lebo šak zme boli autýčkem, a négdo to mosel dokarovat domo f porádku. Tak si dal to smíšne pivečko, od kerého si síce dobre odgrneš, ale nenafúkaš, aj keby si si opraty potrhal.
No a tak ešče fčul si tú krásnu chvílku premítam v mojej hlave, čujem to krásne chrumkány pečeného chlebíčka a čo ci povím - smrdzím od cesneku furt jak po obedze.
Po dhej dobe sem si tročka vyhodzila zpod kopyta, lebo už semmala od tých šípek červeno pred očama. Ešče ket aj oči zavrem, šadze vidzím červené, červené....tak užnáš, že pohár "bíleho" bol jako vyslobodzeny.
Hnet sa mi bude zajtra lachčí "šmirglovat" , ešče že tých šípek už nemám za tri vagóny, enem za jedny táčky.a furt ich je v chotári dost! Aš mi je to od srcca lúto, že tam ostanú, chudátka moje, a zschnú tam bez fšimnucá. Jaaaaj, vera, keby ludé vedzeli, kolko teho dobrého kolem nych na nych čeká a ludom to nyšt nepoví.
A jaké je to zdravé a veru aj chutné. A tak šmirglujeme a lifrujeme a umývame kýble. Ale povím ci tak, šecky červené sem zrušila, používam enem žlté, modré,bíle a zelené. Aspon si oči trochu odpočinú od červenej. No ale šak uš mi to končí, konečne si dám chalupu do porádku, vyluftujem, poperem, vercajch odložím a vytáhnem na svetlo božé formy na oplátky. Ej, kmotrička, už aj ty chystáš pomaly cuker, vanylku, včelý vosk? To zas budeme vyvonávat- až do Vánoc! Po Vánocach, ket už aj tento vercajch zazimujem, hádaj čo dónde na radu! Jak to ty neuhádneš,any ci nezradzím, že vajíčka s dzírkama! Fčéra sem čosik kutala v kasne a oči mi padly na šnúrky, mašlyčky,čipečky"! Jáááááááj, šak sa dočkám!Ale, jak ca poznám, ty si tý šnúrečky any neschovala? Dobre hovorím? Alebo nehovorím dobre? Priznaj barvu!
No, kmotrička, čekám , čo mi napíšeš. Já idem ustlat, tento týden spávam sama, mamenka scela ícit domo, tak zme ju odvézly aj s provijantem na týden, a cez den si telefonujeme, že jako a tak.
Normálne mi chýbajú tý napínavé nočné príhody.
Pred pár dnama , no čo si povím, spím jak babatko a naráz ci ma negdo džugá, šušká mi do ucha, že Anči, Ančikaaa, kolko je hodzín.
Otvorím napúl oči a to ci moja maci. Reku, bapko, já tvoju škoricu, a načo ci to je dobre vedzet, šak ket sceš ít pišat, ic....
A naraz si bapka buchne do čela, že já sprostá, šak neskaj nemosím íst do roboty.....
No, aš potém sem kukla na hodziny a bolo ráno pet! Bapka si bola cvrknút, lehla a spala, mne to uš neišlo!
Jáj, kmotra moja - aj o tem je život, že?
Tak píšte, možno najbližšie o tom, ako pečiete oblátky- to ja nepoznám!
Nepamätám si veľmi starého otca môjho muža, ale občas si naňho, beťára, spomenieme. Ten to vedel nádherne sklbiť. V malom mestečku sa všetci poznali navzájom a tak ako dnes, aj vtedy sa umieralo. A tak na pohreb chodili všetci - celá ulica, pol mestečka. A pohreb sa konal v dome zosnulého - na dvore. Odtiaľ sa ťahala čierna štrúdľa celým mestom, musela prejsť cez tzv.Mŕtvu uličku, aby tak vzdali hold každému nebohému občanovi mestečka a tak ho odprevadili na poslednej ceste. Na čele išla miestna dychovka, smutne vyhrávala smútočný pochod a ľudia postávali pri chodníku, prežehnávali sa, chlapi sňali klobúky, či čiapky z hlavy a tak sa zúčastnili tejto smutnej udalosti aj tí, ktorí na pohreb neišli, alebo toho človeka ani nepoznali.
A tento mužov dzedko Janko, ten bol známy tým, že keď pohreb skončil a chlapi sa zišli v tej svojej krčmičke, že by ešte trochu na kamaráta zaspomínali, tak dzedko Janko povedzeli: Na, šak uš sme ho pochovali a fčuleky si zaspívajme.... A začal svojím jasným hlasom tradičnú prvú: Zahučali hory, zahučali lesy....
Reku, bapko, to by stálo aj za rok nepodmýnečne.