Indiánske letá

mitzy - fotkamitzy, 8. júla 2018
Leto si spájam s típí, ktoré postavil na záhrade môj starý otec spolu s mamou z konárov a kockovanej látky so žltými kačičkami. Aj kačičky živé na jazere sa mi vynárajú v spomienkach ako z vody. Raz som také leto dostala nožík rybičku a cítila som sa dobrodružne, zručne a neohrozene. Ďalšie leto som videla rybárov, ako vyťahujú z jazera amura. Rybári ich vychytali ... možno všetky. V prospech seba v neprospech amura a jazera. Amura mi bolo ľúto a v duchu som vyhlásila rybárom vojnu. Takú detskú. S rybičkou vo vačku a v típí, ktoré sa rozplynulo v čase.
Mäso, ryby, zvieratá nejem.
@zareaguj


Diskusia k článku

9 komentáre k článku
Keď mala moja dcéra asi 8-10 rokov, bola na výlete s družinou. Ako pedagogický dozor bola aj dcéra mojej kolegyne. S veľkým pohoršením mi následne kolegyňa oznamovala, že moja dcéra sa na výlete dopustila niečoho hrozného, lebo si tam kúpila nôž. Nechápala som toľkú hystériu pedagógov, ona to bola rybička. Za môjho detstva ju mal vo vačku každý chalan.
@Pivonka (12.7.2018 11:09) niektoré ,,milé,, kolegyne dokážu naozaj urobiť z muchy slona. jasné, že bolo vždy normálne mať rybičku vo vačku, ja som si ňou vyrezávala drievka. ak je niekto agresor, použije aj štetec alebo nožnice - bežnú výbavu žiaka. u nás na základnej škole boli chalani čo si z kružidla a dosiek s gumou urobili kušu a kružidlo lietalo po triede...učiteľky to samozrejme neriešili...
Aj náš syn mal rybičku so "zlatistými" plôškami šupiniek. Rád sedával vedľa starého otca, ktorý vyrábal rôzne výrobky z prútia (metly, košíky, ošatky...) a pod jeho dozorom ostružlikával najprv len vŕbové prúty, lebo tie mu išli najľahšie. Raz prišla k nám na návštevu moja sestra Anna a opýtala sa ho: "Peťko a čo to máš?" a on pohotovo a pyšne zahlásil: "Anča, ja mám nožík," hoci ju inak volal krstná mama a my dospelí sme ju tak nikdy nevolali a ani nevoláme. Doteraz si na túto úsmevnú príhodu radi so sestrou spomíname.
Také jsem měla "rybičku", byla to základní výbava téměř každého "většího cvrka". Mě docela štvala, bo se s ní toho moc uřezat nedalo. Tajně jsem si chodila půjčovat "křivák" tatínka, nebo dědečkův "knýp". Rychle mě odhalili, líp své nástroje schovali a rybičku mi pravidelně na požádání nabrousili.
Dnes není "rybička" jako "rybička":  www.kentaurzbrane.cz/vyhledavani/?string=rybi%C4%8Dka...
Našiel som nožík rybku,
presne na tej istej ulici,
kde ho stratil chlapec ktorýsi.
Kto ho stratil, nech sa prihlási
na vrátnici v pionierskom paláci.

Je to báseň od J. Kostru a pokračovanie neviem, Doplníte?
Až teraz som si všimla pravopisnú chybu v poslednej vete môjho príspevku (Doteraz si na túto úsmevnú príhodu radi so sestrou spomíname). Správne by malo byť - so sestrou si rady spomíname, lenže táto pamätná veta nie je pamätná iba pre nás dve, ale "zľudovela" v celej našej rodine, aj u mužov.
V stolárskej dielni môjho ocka bolo všelijakých odrezkov, kociek a hranolčekov celá fúra. Keď som prečítala knižku Jakubko, o malom chlapčekovi, ktorý pomáhal partizánom a v televízii vysielali film Sám vojak v poli, boli sme celá partia posadnutí vyrezávaním samopalov a pušiek z dreva. Všetci mali nožíky - Rybka- len ja som mala ockov štepársky. Ním sa toho veľa vyrezať nedalo.
Plakala a prosíkala som dovtedy kým mi ocko nedoniesol -Rybku-. Naháňali sme sa po vyučovaní po školskej záhrade a hlasným pokrikom víťazných partizánov zobudili pána riaditeľa. Vyhlásil koniec vojny a všetci sme museli nožíky odovzdať ako vojnovú korisť. Zamkol ich v riaditeľni do šuflíka a jeho syn nás pravidelne informoval, že sú tam. Rodičov informoval,že ich dostaneme na konci školského roku. Bol to veľký srandista.

Pridaj komentár k článku:



TOPlist