dlhy to nadpis. ale lepsi dlhy nadpis, ako kratky ... nadpis. zacnem oklukou. ked som robila na pzo, mala som kolegu, ktory - aj ked je to na neuverenie, bol tiez trapasista. nedosahoval sice mojich kvalit, ale stalo to za to. ked na sportovych hrach pri volejbale vyskocil, aby zasmecoval, smykol sa, vyskocil malo, ruka sa mu zaplietla do oka siete a samozrejme, ze si ju zlomil. pri hre zvanej badmington sa pokusal odrazit kosik (ci co to operene cudo je), zahnal sa ako chlap, teda poriadne, netrafil, kosik mu padol na hlavu, co nevadilo, lebo je lahky, ten kosik, nie kolega, a on, ako bol rozmachnuty, sa silou zotrvacnosti strieskal na ciernu zem a na celu tvar si urobil krasny cestny lisaj. viac som ho sportovat nevidela. skoda. inac - cele pzo bolo presvedcene, ze spolu spavame. sranda je, ze to nebola pravda, o tych, kde to bola pravda, nikto nevedel. nie som blba. chodili sme totizto spolu na sluzobky. ja som mala na starosti maroko, tunisko a alzirsko, nakup kozenej galanterie. kabelky, rukavice, penazenky a pod. ale arabi su divni vtaci. v maroku so mnou nikto nechcel jednat, pretoze som baba. aj sme to chceli pred nimi zatajit, ale zistili to. neviem ako. tak on bol vylosovany ako dobrovolnik a chodil do maroka so mnou, pretoze ovladal vhodne jazyky a este ine veci vedel a mal celkom cit pre dobry obchod. ale kedze za nakupy som bola zadpovedna ja, cele tie rokovania prebiehali asi takto: on "rokoval" a ja som nosila kavu, mineralku, caj a pod. ale sustavne. a on sa vzdy tesil, lebo o kozi nemal ani potuchy, on kupoval nieco ine niekde uplne inde a jantar v ndr. tak ja som mu vzdy podstrkovala listocky asi takehoto znenia: na tie cervene kabelky je v blave malo kurv...iek, nebrat!!! penazenky so slonom? zabijem ta!!! a pod. a neveril by si, ako to fungovalo. a domaci truhlici boli nadseni, aku ochotnu, milu a usluznu(!) asistentku pan nakupci ma.
a ked som nelietala po araboch, sedela som v utulnej kancelarii, na stole straslivy bordel (kto ma pracovne pozna vie, ze cim vacsi bordel na stole, tym usilovnejsie pracujem. ked mam na stole poriadok, kazdemu je jasne, ze nic nerobim. to mi ostalo dodnes) a ulievala som sa, seč chabé sily stacili. Sedeli sme v starsej budove, dvere tam boli vysoke a mali take smiesne drevene zarubne, ktore trcali zo stien na oboch stranach asi dva cm. a nad dverami som mala hodiny, ktorym bolo jedneho pekneho dna treba vymenit baterku. potrebujem na to chlapa? no. pristavila som si stolicku (este ma osvietil panbozko lucom zdraveho rozumu, malokedy sa mi to stava, a tie dvere som nechala otvorene. vzdy a vsade mavam otvorene dvere, je to prehistoricky pozostatok niecoho, co ma strasi vo snoch aj po rokoch), vyliezla na tu stolicku, kolieskovu, samozrejme, zvesila hodiny, vymenila baterku, zavesila hodiny, stolicka sa mi smykla, odisla, ja som zavrestala a ostala visiet na zarubni drziac sa jej prstami. mala som mimoriadne dobru naladu, tak som zacala robit trochu cirkus. jacala som, kyvala nohami, na chodbe sa dvere otvarali, ludia vystrkovali hlavy a ked videli, co sa deje, rychlo ich zasa zastrkovali. i vystrcil sa aj moj arabskomarocky kollegue a v zachvate rozsafnosti a dobrej nalady (a blbosti a slabeho pudu sebazachovy) ma isiel "zachranovat". objal mi nohy okolo stehien nad kolenami, kam zaboril nos a celu tvar sa ani nepytaj, no fuj a so suknou tlmenymi vykrikmi (ale nie tak, aby to nebolo pocut na celu chodbu) "neboj sa, pomozem ti, zachranim ta, ... sa ma pokusal z tej zarubne "odvesit". a v zachvate blbnutia sme si, pakovia, neuvedomili, ze ked sa nebudem drzat zarubne, budem ovela tazsia, ako kym som na nej visela. tak ma konecne "odvesil", ja som sa pustila a on, nepripraveny na to, ze otaziem, sa kompletne strepal na zem. nie na zem. na zemi som lezala ja. on lezal na mne, v mäteži sukni, smiechu, nadavok. esteze ta stolicka sa odkolieskovala povodne dost daleko, inac by to nebolo dopadlo tak dobre. vtedy uz boli na chodbe kolegovia nastupeni komplet a mozem ta uistit, ze kto este neveril, ze spolu spavame, v tom momente uveril. a v tom momente z vytahu vyliezol namestnik, ktory nasmu oddeleniu velil. len sa pozrel, otocil sa a isiel dalej. zastal, otocil sa, pozrel lepsie (este stale sme sa nevedeli rozpliest a podelit si ruky a nohy), potriasol hlavou a odisiel. bez komentara. bol to velikan. do tyzdna cely podnik vedel, ze sme sulozili v kancelarii. i zavolal si nas riaditel na koberec (nie sulozit, riaditelsky posulozit) a ked sme sa mu to snazili vysvetlit, jednak nam vobec neveril a jednak sme sa pri tom vysvetlovani tak strasne smiali, ze nam nebolo ani rozumiet. i prisiel aj dotycny šef-namestnik a vyslovil pamatne vety: „vies co, riaditeľský, vyser sa na nich. ved vidis, ze su prasteni. ale obchody robia dobre“. hovorim - velikan. a tym to bolo vybavene. a baterku do hodin mi odvtedy menil udrzbar. a napadlo ma to preto, ze v pondelok som si tu, v robote, pristavila k otvorenym dveram kolieskovu stolicku, zvesila hodiny (visiace nad dverami), vymenila baterku a s napatim som tie hodiny zavesila na miesto. a nic sa nestalo. tak na mna padli spomienky a nostalgia. lepsie, ako keby na mna padli tie hodiny.
bobo, pozdrav mudreho havka a vyskemraj od zeny recept na kolac, ktoremu sa neda odolat.
a baterku v hodinach (v tych na stene) men opatrne, aj ked nie si trapasnik. pa. jana
To my sme raz v robote oslavovali nejaké povstanie. Kolegyňa stála na jednej strane dlhočiznej chodby, ja na druhej a tak ma napadlo že jej zatancujem, vtedy sa nosili dlhé "banánové" sukne, takže s repertoárom som nemala problém: najprv som jej predviedla letkiss, pokračovala charlestonom, ukázala som jej čo som si zapamätala z cigánskeho tanca zo Strýka Ragana, zvírila chodbový prach valčíkom na krásnom Modrom Dunaji a zakončila búrlivým kankánom za pomoci banánovej sukne ......
Lenže vo víre tanca som si nevšimla že to tam už nestojí kolegyňa ale riaditeľ odboru so šanónmi.........
@abdul - čo je to Modrá vlna od Weidlera? ale teš sa, vpoho, ja ešte nejaké tie zážitky určite pridám, pri mojej neopísateľnej šikovnosti ... jáááj, tých je. a škodoradosť je vraj najväčšia radosť slovákov. tiež sa bavím na takýchto príhodách cudzích ľudí. ale bavím sa aj keď si spomeniem na svoje vlastné trapasy či priekaky. aj teraz sa usmievam. :-)))
@hubata , ty mi najprv láskavo odpovedz na kontrolnú otázku: v ktorom roku si oslavovala VOSR vo vlaku Družby!
predstavujem si ťa tancovať letkis a kankan a som mrtva, uplne mrtva! pred par rokmi sa kolega kasal, aký je silný - taký slíž malý to je. tak som ho vyzvala, že keď je chlap, nech ma na rukách prenesie po chodbe pred kanceláriami. a uzatvorili sme v tom zmysle aj verejnú stávku rukoudáním, ktorú nám iný kolega rozťal. a tak ráno sa milý Miro dostavil za účelom odnesenia ma. myslím, že vážil menej ako ja. a ak nie, tak aspoň toľko. ale on si zavolal na pomoc kolegu, spravili z rúk stoličku a teda odniesli ma, ale držala som sa ich ako kliešť, mávala som nohami a pišťala ako stádo myší, veď keď cirkus, tak poriadny. to ja rada. a keď ma na konci chodby udychčaní zložili a otočili sme sa, zistili sme, že okrem všetkých baviacich sa kolegov tam stojí aj vedúci a obočie má zodvihnuté až navrch hlavy. ale bavil sa, len totálny mrcinožrút by sa nebavil, tak som naňho zakričala: Paľóóó, teraz ma poď odniesť nazad! Začal sa smiať a zaliezol do svojej náčelníckej kukane. a stávku som anulovala, lebo ma mal vziať do náručia a odniesť sám a nie si zbabelo doviesť pomoc.