No nekúp to !! Pozrela som sa do vedra odkiaľ sa na mňa usmievali dubáčence a predstavila som si koľko času bolo treba na nazbieranie a ako veľmi ich nohy bolia..hoc sú určite zvyknuté. “No, dobre dievky a na koľko si cenníte vašu prácu ?” Osem euro vyhŕka vyjednávačka a pozerala mi priamo do očí s neskrývanou nádejou. Bude z nej dobrá čarodejnica vedela, že ju nesklamem. No a tak sme mali dákych 7 kg dubákov celkom bez behania po hore. Na druhý deň sme sa vybrali na nákup do dedinky, kde tak ako aj na iných dedinách lievajú v konzume tuhô a otvárajú pivo pre pocestných i miestnych obyvateľov. Neraz som tam sedávala veľa rokov sama a načúvala /no hej nemá sa no ja tak rada o živote/ popíjala som pivko. V tejto dedinke majú zvláštny zvyk neosloviť ženu, ktorá je sama hoci vedeli, že som ich "chatárka” Keď som tam prišla prvý krát s mojím chlapom zrazu sa im začali jazyky rozväzovať :-) Tak to bolo aj v ten deň. Za jediným dlhánskym stolom sedeli moji cigáni a ja som sa prihovorila otázkou “ Dobrý deň, tak čo hríby rastú ? Rastú?” Ticho ako v hrobe ! Asi potomkovia partizánov šklbalo mi kútiky . Noooo veď prezraďte my nechceme dubáky, my chceme modráky, lebo tie vy tu nezbierate ! Jááááj ozval sa prvý, však oni chcú “ňemce” no tých je tu plná hora, ale mi to nezbierame my sa ich bojíme pridala sa moja obľúbená bacuľatá cigánka. A to veru zle dievčatá robíte však to je najlepšia huba do kapustnice a guľáš z modráka /teda asi ňemca/ je priam labužnícky zázrak. Tak to teda nie, trvala na svojom čiernooká generálka. Tak ako ukážete nám cestu zajtra pôjdeme opáčiť ? Ukázali a tak sme na druhý deň vchádzali do ich hory v čase, keď sa už všetci vracali s plnými košíkmi / no na hríby sa zjavne nechodí o 10.00/ a silou mocou nám ich chceli predať len , aby nám tie rozmaznanie mestské nohy ušetrili :-) tomu vravím láska k blížnemu ! Nie, nie holúbkovia ja som už nachystaná na tie vaše „ňemce“ Prešli sme asi 300 metrov v hore bolo sucho, lebo je tam kamenistá pôda, keď som zbadala môj prvý „modrák“ zvýskla som radosťou a zakrojila nôžku či omodrie..no modrela, ale slabúčko ! Fíjha a to čo je ? Sem knižku, ale už aj ! No jasné v ruke som držala jedovatého Satana . Až ma pot oblial čo ak tie moje cigánočky uvaria guláš zo Satana ?? Našla som ešte dákych päť a chcela som už aj bežať do dediny. Potom sa predsa šťastie usmialo a našla som troch ozajstných atramentomodrých modrákov, ktoré mi postačia na ukážku . Zrazu sa mi pred očami objavili kruhy „čínskej huby“ inak lievik trúbkovitý. Túto hubu som našla prvý krát a tak s knižkou v hrsti som sa dočítala, že som natrafila na jedlú hubu výbornej korenistej chuti. Nezaváhali sme a naplnili dva košíky tejto dobroty. Pri návrate som sa nevedela dočkať či moje čierne kamarátky majú ešte siestu pri pive, aby som ich mohla varovať. Nesklamali, lebo ma čakali čo z tej hory donesiem :-) Z auta som vyletela s výkrikom : „Bude školenie mužstva :-D!“ A bolo..vybrala som modrák , nožík, knižku a podrobne vysvetlila, aký je rozdiel medzi satanom /hríb satanský/ a modrákom /hríb siný/ a tiež som im ukázala lahôdku, ktorú nikdy nezbierali „čínsku hubu“ Jedna taká čiernoočka sa však divno usmievala popod fúz a ja dúfam, že nenavarí mužíkovi ten bledomodrý gulášik !! Tento rok som zase trošku zmúdrela vyriešila som záhadu „ňemcov“ a dozvedela som sa, že v tomto období je najobľúbenejšie cigánske jedlo fašírka v zložení mleté mäso, dusené dubáčiky , vajce, rožky a pochutiny takže keď zas budem krájať čerstvé dubáčiky upečiem a odfotím aj pre Vás. Bol to pekný deň a ja som sa pozvala na taký ozajstný cigánsky bašável s ozajstnou cimbalovou muzičkou..už si mrnkám : „ Keď cigáni zahrajú, nožičky mi virgajúúúú !!!! Juch :-)
No nekúp to !! Pozrela som sa do vedra odkiaľ sa na mňa usmievali dubáčence a predstavila som si koľko času bolo treba na nazbieranie a ako veľmi ich nohy bolia..hoc sú určite zvyknuté. “No, dobre dievky a na koľko si cenníte vašu prácu ?” Osem euro vyhŕka vyjednávačka a pozerala mi priamo do očí s neskrývanou nádejou. Bude z nej dobrá čarodejnica vedela, že ju nesklamem. No a tak sme mali dákych 7 kg dubákov celkom bez behania po hore. Na druhý deň sme sa vybrali na nákup do dedinky, kde tak ako aj na iných dedinách lievajú v konzume tuhô a otvárajú pivo pre pocestných i miestnych obyvateľov. Neraz som tam sedávala veľa rokov sama a načúvala /no hej nemá sa no ja tak rada o živote/ popíjala som pivko. V tejto dedinke majú zvláštny zvyk neosloviť ženu, ktorá je sama hoci vedeli, že som ich "chatárka” Keď som tam prišla prvý krát s mojím chlapom zrazu sa im začali jazyky rozväzovať :-) Tak to bolo aj v ten deň. Za jediným dlhánskym stolom sedeli moji cigáni a ja som sa prihovorila otázkou “ Dobrý deň, tak čo hríby rastú ? Rastú?” Ticho ako v hrobe ! Asi potomkovia partizánov šklbalo mi kútiky . Noooo veď prezraďte my nechceme dubáky, my chceme modráky, lebo tie vy tu nezbierate ! Jááááj ozval sa prvý, však oni chcú “ňemce” no tých je tu plná hora, ale mi to nezbierame my sa ich bojíme pridala sa moja obľúbená bacuľatá cigánka. A to veru zle dievčatá robíte však to je najlepšia huba do kapustnice a guľáš z modráka /teda asi ňemca/ je priam labužnícky zázrak. Tak to teda nie, trvala na svojom čiernooká generálka. Tak ako ukážete nám cestu zajtra pôjdeme opáčiť ? Ukázali a tak sme na druhý deň vchádzali do ich hory v čase, keď sa už všetci vracali s plnými košíkmi / no na hríby sa zjavne nechodí o 10.00/ a silou mocou nám ich chceli predať len , aby nám tie rozmaznanie mestské nohy ušetrili :-) tomu vravím láska k blížnemu ! Nie, nie holúbkovia ja som už nachystaná na tie vaše „ňemce“ Prešli sme asi 300 metrov v hore bolo sucho, lebo je tam kamenistá pôda, keď som zbadala môj prvý „modrák“ zvýskla som radosťou a zakrojila nôžku či omodrie..no modrela, ale slabúčko ! Fíjha a to čo je ? Sem knižku, ale už aj ! No jasné v ruke som držala jedovatého Satana . Až ma pot oblial čo ak tie moje cigánočky uvaria guláš zo Satana ?? Našla som ešte dákych päť a chcela som už aj bežať do dediny. Potom sa predsa šťastie usmialo a našla som troch ozajstných atramentomodrých modrákov, ktoré mi postačia na ukážku . Zrazu sa mi pred očami objavili kruhy „čínskej huby“ inak lievik trúbkovitý. Túto hubu som našla prvý krát a tak s knižkou v hrsti som sa dočítala, že som natrafila na jedlú hubu výbornej korenistej chuti. Nezaváhali sme a naplnili dva košíky tejto dobroty. Pri návrate som sa nevedela dočkať či moje čierne kamarátky majú ešte siestu pri pive, aby som ich mohla varovať. Nesklamali, lebo ma čakali čo z tej hory donesiem :-) Z auta som vyletela s výkrikom : „Bude školenie mužstva :-D!“ A bolo..vybrala som modrák , nožík, knižku a podrobne vysvetlila, aký je rozdiel medzi satanom /hríb satanský/ a modrákom /hríb siný/ a tiež som im ukázala lahôdku, ktorú nikdy nezbierali „čínsku hubu“ Jedna taká čiernoočka sa však divno usmievala popod fúz a ja dúfam, že nenavarí mužíkovi ten bledomodrý gulášik !! Tento rok som zase trošku zmúdrela vyriešila som záhadu „ňemcov“ a dozvedela som sa, že v tomto období je najobľúbenejšie cigánske jedlo fašírka v zložení mleté mäso, dusené dubáčiky , vajce, rožky a pochutiny takže keď zas budem krájať čerstvé dubáčiky upečiem a odfotím aj pre Vás. Bol to pekný deň a ja som sa pozvala na taký ozajstný cigánsky bašável s ozajstnou cimbalovou muzičkou..už si mrnkám : „ Keď cigáni zahrajú, nožičky mi virgajúúúú !!!! Juch :-)
pises, mas este aj dobre srdiecko!!
Si clovek k pohladaniu! Zmysel pre humor, umenie rozpravat-pisat a este i slachetnu dusu. Uz sme to tu potrebovali - nieco vesele. Zacalo tu byt akosi "dusno".
@janka , nesklamala si ma,celý príbeh som prežívala s tebou a fajnovo som sa pobavila.Asi pred 5O rokmi/fujha až ma zamrazilo/ sme dovolenkovali u manželovej mamky.Tiež sme si uzmysleli isť na hríby.Ako mladí sme si radi pospali a než sme sa naraňajkovali a pohľadali nejaký košík tak bolo 11 hodín.Zobrali sme atlas hub a košík - no košík,priznám sa,že nič menšie sme nenašli iba koš na zemiaky alebo drevo,taký veľký s dvomi držadlami,niečo do košíka čo keby sme náhodou zablúdili.Pekne krásne si vykračujeme po ceste asi 2km,plní očakávania.Čo čert nechcel začali sme stretávať susedov z okolia s plnými košíkmi hríbov asi dubákov.Vtedy som ešte huby dobre nepoznala.A že Karči /manžel je Karol/ kam že kam s tým košom?Hambili sme sa priznať,že do lesa na huby na pravé poludnie,len sme niečo zamrmlali a pelášili ďalej.Podľa atlasu sme vedeli,že dubáky rastú v bukovom alebo zmiešanom lese ale že niečo rastie aj pod brezami a osikami,ktoré boli hneď za hlavnou cestou na bývalom letisku.Nebudem opisovať ako sme našli hneď pod prvou brezou krásny hríh z červenooražovou hlavičkou a keď sme ho rozrezali tiež omodrel.Bol vysoký skoro 20cm a klobúk mal priemer skoro 15cm.Preštudovali sme ešte raz atlas a potom už sme len výskali,teda hlavne ja.Nezabudnem do samej smrti na tú nádheru,ktorú sme už nikdy viac nezažili.Ten "košík" nám nestačil a mnžel vyzliekol aj košeľu.Predstavte si potom to strašné moje sklamanie keď som sa pýtala ako ich pripravíme k večeri a svokra mi hovorí,že oni huby nejedia, lebo minulú jeseň sa všetci priotrávili.Nevedel o tom ani manžel lebo nám nedali nič vedieť.Keď som sa pýtala svokry prečo nám to nepovedala,tak mi hovorila,že nám nechcela mariť radosť.Bola to vynikajúca svokra a ja som si ju veľmi vážila a mala rada a nielen preto,že sama vychovala 6 detí...,ale aj preto,že vychovala môjho manžela,ktorý je mi veľkou oporou.