Jedného dňa som sa narodila (inak bol to skvelý a slniečkový deň) i dobehli sudičky ,ktoré mi priali všetko možné aj nemožné a jedna z nich asi bola moja krvná skupina mi šupla želanie :“Aby si ty dievočka veľa cestovala !“ Nuž začiatok môjho cestovania začal tým, že mne moja mamka malej sopľane (hádam som aj zo osem mesiacov mala) dovolila odcestovať tutok trošku za roh k starej mamke. Stará mamka bola asi invalidná dôchodkyňa, lebo to síce v papieroch nepísali, ale zo dve zimy preležala na posteli celkom bez pohnutia (vraj porážka vraveli ujo doktor) muselo to byť celkom naozaj, bo aj ten nemec čo kázal vypratať dom v sebe našiel kúsok srdca a namiesto vyšmarenia doniesol liter liehu s poznámkou : „že načim chorú ženu namazať“ dodnes neviem či zvnútra a či zvonka , no vtedy fašisti namiesto v teplom domčoku driemkali v starkinom senníku (presne v tom kde som chodila hľadať tie vajcia čo tam naposlušné už slobodné sliepky znášali). Bola som u starkej viac ako sa mi zdalo slušné a tak sa stalo, že zrazu celkom nečakane prišlo to o čom píšu múdre hlavy a to „obdobie vzdoru“. Tešilo ma vzdorovať a malo to čosi do seba. Môj starký o ktorom sa píše vo vysokoškolských hudobných školách ako o skvelom heligonkárovi (trt o ňom vedia, lebo okrem toho , že hral ako malý diabol mal aj obrovské srdce..ale to vtedy uja Lenga zo slovenského rozhlasu fakt nezaujímalo :-) bol neskutočný psychológ a ani o tom nevedel :-) pozrel na vrkočatú vnučku a vedel svoje..ja ťa dievka utancujem !! Tanec pri heligóke bol úspešný uspávací prostriedok, kedy ON môj dobrý starký mal ten šibalský úsmev..“Tankaj Janka, tankaj..“ a Janka tankala až pokiaľ celkom neodkvecla :-) Potom sa starkí vylosovali kto ma odvlečie na lôžko na ktorom mňa zrodenú z neveriackého ocka učili modlidbičku : „Anjeličku môj strážničku ochraňuj moju dušičku, ochraňuj ju vo dne v noci buď mi stále na pomoci!“ Netušila som kam smeruje moja výchova, ale po rokoch zisťujem, že všetko prečo malo svoje preto. Starká „griotková“ bola kus senzačnej ženy a od útleho detstva chcela zo mňa vychovať „plnohodnotnú“ ženu . Nemala to ozaj so mnou ľahké, nuž zabijem sa , že som sa narodila ako levica ? Mala som svoj názor a zdá , že starká tiež. Pokiaľ som bola soplinda dala som sa všelijako okabátiť :-) . Starká mala svoje predstavy o výchove a ja už narodením sebavedomé decko som si dovolila /to sa nemá!!/ mala som tiež svoje predstavy . V čase mojej starkovskej výchovy v ich rodnom dome nebol televízor iba rozhlas po dróte /a taká knižka , že „Roľnícky kalendár“ čítať som ozaj nevedela som sa asi z toho rozhlasu a či s rozhovormi s ujami volajúcimi pravidelne :“ Hrnce pláááááááááátať, dróooooooootovať!!“ niečo uložila do mojej malej hlavy. Od čias, ako som na svete viem, že som vzdorovité „decko“ . Jedného dňa a fakt neviem v čom bol problém som si povedala a DOSŤ !! Bez vyzvania som oznámila starkej :“ Ja, odchádzam do sveta !!“ Moja skvelá starká sa usmiala a odišla do komory..doniesla chlieb, maslo, lekvár a začala natierať jedlo do „sveta“ ja som odutá čakala na „výslužku“ , potom odišla do izby a priniesla moju bodkovanú šatku do ktorej uložila jedlo na cestu..zbehla do starkého dielne a priniesla drevený papek !! Zviazanú šatku prevesila cez papek /asi čítala Ferda Mravca/ vložila mi moju výbavu do rúk a ukázala ako si to načim prehodiť cez plece a so slovami : „Pán Boh želaj, dobrú cestu dievčička!“ ma vyprevadila za bráničku a ja dodnes neviem akú hrôzu prežívala. Nemyslite si, že som išla do sveta len raz (milovala som chlieb s lekvárom!!) no prvý krát som zašla na koniec dediny, kde moja milovaná starká žila a rozbalila ten bodkovaný balíček a jedla som s takou chuťou a láskou, že sa oplatilo vracať k vyhrážkam typu...“Sa zoberiem a idem do sveta !! „ :-)
A od tých čias viem, že keď sa ide do sveta treba namazať chlieb lekvárom !!
bravoooo! Ja som isla do sveta ako takmer 5-rocna, tiez s vysluzkou od mamky a presla som 20 metrov od domu a tam bola krizovatka - tak som sa otocila smerom, kde sme byvali a zakricala: a ktorym smerom mam teraz ist? Kedze odpoved neprisla, vratila som sa :))
:))), jaj............... tá predstava! Spomienka - na moju starú mamu, ktorá vždy vyriešila takýmto spôsobom situáciu, keď som ju nahnevala :"Nelúbi sa ci, tak ic dze sceš , ešče ci aj pinklýk na cestu pripravím..."
Zároveň si predstavujem situáciu, keby som to dnes ja povedala niektorej z mojích vnučiek! Veru neviem, ako by zareagovali!
Ježkove oči som zase po sebe nečítala, lebo prišiel chlap z roboty a vyrušil ma :-) takže tie chybičky za ktoré by mi pán učiteľ slovenčiny riadne tresol po chrbte jemne prehliadnite :-)
@jankazjarku :nezvyknem pred obedom tu veľmi chodiť a tobôž sa zabávať čítaním,ale som vymenila fotky na jednom recepte a nakukla tu.Nedá sa nedočítať,máš úžasný talen na zábavý opis udalostí (ale to som Ti už tuším napísala pri prvom uverejnení),tak píííííš ďalej...:-)))
Čo povedať? No jednoducho skvelé a opísané tak, že človek si to normálne vie predstaviť. Ja sa vždy teším, keď vidím zážitok od Teba, viem, že bude veselo.
Hm, mám podobné zážitky. Aj s chodením do sveta.
Lenže ja som vždy dodala, že "keď pôjdu kone, tak sa vrátim".
A kone sme v tej dobe stretávali na ceste každú chvíľku, tak som sa nikdy ďaleko nedostala. Ja som si namiesto batôžka
na tú cestu brávala otcovu aktovku, čo nosieval do roboty
a sama som si do nej balila veci. Tak sa neraz stalo, že keď otec otvoril aktovku v robote, bol veľmi prekvapený, čo v nej našiel.- :)))
Ďakujem Ti za pripomenutie krásnych detských čias.
Jani, ako keby si žila so mnou, je to zvláštne aké sme boli všetky deti podobné. Moja mama so mnou cestovala k babke vlakom, keď som mala 6 týždňov a odvtedy som tam chodila každý rok až kým som sa nevydala, ale potom sme tam chodili v rámci dovolenky s mojou novou rodinkou. No a do feta / sveta po mojom/ som sa aj ja vybrala, mňa chytili pri bráne a presne, ako tebe mi zbalili na palicu šatôčku, ale už neviem s čím. Ja som išla z piateho poschodia a to bola asi tak ďaleko, ako niekedy na konci deidiny . Super čítanie, dík
mas rozpravacsky talent Janka a velmi sa mi pacia tvoje huncuctva ....ked som to citala , spomenula som si ako sa vyberal do sveta moj brat s kamaratom.Nakoniec skoncili na pojde kamaratovej babky lebo rodicia mu odkazali , ze ani nech sa domov nevracia ze im stacim ja so sestrou :-)))) V skutocnosti boli radi , ze si poradil a nasiel si "slusny noclah" ...brat s kamaratom nevedeli , ze babka celu noc nespala a dozerala ich....
Som rada ak vo vás moje príbehy vyvolávajú spomienky na detstvo a hlavne ak vyčaria úsmev, lebo ten je v mojom živote snáď najdôležitejší a predstavte si celkom nič nestojí !! :-) Nikdy som ešte nevidela obchodníka s úsmevom a dúfam, že to nikoho nenapadne, ale zasa možno by sa našli ľudia ktorým chýba ku šťastiu noooo !!A zase prezrádzam s čím sa ešte neobchoduje :-) Včera som bola na návšteve u priateľky, ktorá okrem iného vykladá taroty a čo som sa nového nedozvedela ?? Vraj je čas začať písať prvú knihu !! Tá knižka asi sa bude volať "Smiech na predaj" aj keď pôvodne som chcela písať knihu s názvom "Ako som padla na hlavu a potom vstala" :-) Ja by som hádam aj no pracujem v takej zvláštnej firme kde cítim, že práve môj smiech a rozprávanie potrebujú moji kolegovia a ja taká som , že ich v tom nenechám, ale raz sa moje poslanie skončí a budem sedieť (občas sa teda aj prejdem)a napíšem tú knihu :-)
To som sa pobavila. Veľmi dobre sa to číta. Mamy nás museli odložiť šesťtýždňové, lebo toľko mali materskej dovolenky (aspoň moja). Mňa mama zverila pestúnke, dcére panej, ktorá k nám chodievala každú sobotu právať. Macochu som nezažila, ale predstavujem si ju asi takú, ako bola táto Cila. Keď ma raz mimoriadne naštvala, počkala som kým nebude dávať pozor a už som bola na ulici. A rovno na zastávku autobusu 26, o ktorom som vedela, že ma dovezie z Petržalky do "Mesta", kde som to poznala podľa ciest s rodičmi a kde som to milovala. Nenápadne som sa na zastávke priplichtila k panej, ktorá tiež čakala na autobus a nastúpila som akože s ňou. Bolo leto, krátko pred poludním a ja som sa potulovala okolo výkladov a bola som veľmi spokojná, že mám od Cily pokoj. Všetko bolo fajn, len som bola hladná, smädná a vadilo mi, že sa blíži večer a začína sa stmievať. Ale vzdať som to sama od seba nechcela, tak som sa motala (už ledva) pred tými výkladmi už zatvorených obchodov. Už mi bolo od hladu aj do plaču a hádam mi aj slzička vypadla, keď ma oslovila pani, či sa náhodou nevolám Evička. Volala som sa tak, spýtala sa aj na priezvisko a vysvitlo, že je to kolegyňa a priateľka mojej mamy. Tá ma doviedla domov, kde práve prebiehalo veľké vyšetrovanie a Cila bola na paškáli, lebo okrem toho, že som jej ušla, rodičia zistili, že vylomila kovové pokladničky, do ktorých nám rodičia šetrili korunky a kľúčik od nich bol v sporiteľmi, kde ich raz za čas otvorili a obsah nám pripísali na vkladné knižky. Cila putovala k materi a ja k starkej na dedinu, kde ma zapísali do škôlky a tam si už dali dobrý pozor, aby som im neušla. Ale kým ma odlifrovali k starkej, stihla som ešte poopisovať, aké prekrásne bábiky boli v tých výkladoch a ktoré z nich mi má kúpiť. Už len podotknem, že týždeň po úteku som oslávila tretie narodeniny.
Sovka, si mi pripomenula tú pokladničku, mám ju ešte doma a tiež bola vylomená, lebo kľúčik som nenašla. Ale asi sa našim nechcelo do sporiteľne, lebo mňa opatrovala babka a tá by sa s tým nepaprala. Ale zaujímavé je, že asi každé dieťa ušlo raz v živote z domu.
Zároveň si predstavujem situáciu, keby som to dnes ja povedala niektorej z mojích vnučiek! Veru neviem, ako by zareagovali!
Lenže ja som vždy dodala, že "keď pôjdu kone, tak sa vrátim".
A kone sme v tej dobe stretávali na ceste každú chvíľku, tak som sa nikdy ďaleko nedostala. Ja som si namiesto batôžka
na tú cestu brávala otcovu aktovku, čo nosieval do roboty
a sama som si do nej balila veci. Tak sa neraz stalo, že keď otec otvoril aktovku v robote, bol veľmi prekvapený, čo v nej našiel.- :)))
Ďakujem Ti za pripomenutie krásnych detských čias.