Len hlava sa mi potom trocha krútila a zvyšok dňa som bol akýsi otupený. Akoby som si dal deci bieleho. Cez deň som oddychoval a navečer som si to spomínané deci nedal. Neodporučila ho ani ošetrujúca lekárka. Empatická blondína, pani v rokoch...
Prvú anticovidovú dávku som teda prežil. Spal som dobre a na druhý deň som sa pustil do práce. Práce dôchodcu. Začal som upratovať špajzu a triediť škatule s potravinami. Bolo už načase. Mnohé komodity boli exspirované. Rukami mi prechádzali ryža – biela, čierna aj jazmínová, cestoviny (len frkacúle chýbali), bulgur, tri druhy soli, cukor (aj hnedý, made in Mauritius!), polený hrach, cícer, fazuľa biela aj strakatá, šošovica hnedá, červená.
A práve táto červená ma potešila. Odporúča ju Dr. Bukovský a skúsenosti s ňou mám aj ja. Má jednu obrovskú výhodu. Po jej skonzumovaní môžete ísť medzi ľudí, nie je totiž plynotvorná! Pri šošovici zostaňme...
Preberieme ju, zľahka opláchneme a namočíme ju do vody. V tejže vode ju na druhý deň povaríme. Vody treba dať tak akurát, po vrch a plameň nesmie byť prudký. Šošovica sa nesmie uvariť „cez zrno“. Bravčovú masť, nadrobno posekanú cibuľku a za lyžicu múky sformujeme do podoby zásmažky. Tú pridáme k šošovici, zalejeme ju troškou vody a okyslíme pár kvapkami citrónovej šťavy.
Hustý šošovicový prívarok podávame s vareným vajcom alebo volským okom. Vašej fantázii sa medze nekladú. Šošovicu môžete servírovať aj s teplými oškvarkami, plátkom varenej údeniny alebo chrumkavou znojemskou uhorkou. Nuž a aby to nebolo príliš hutné, k šošovici pojedajte čerstvý ražný chlebík. Vy už najlepšie viete, kde ho pečú.
Pozor však, na to, aby sa vám prívarok hladko kĺzal dolu hrdlom, treba naliať aj čosi do čaše. Ako inak, mám na mysli víno. Nie biele, nie červené, ale (hryziem si do jazyka) víno ružové. Najlepšie ružového „svätého Vavrinca“. Ten sa udomácnil aj pod Malými Karpatmi. Minule mi napríklad chutil u môjho priateľa Petra v pivnici pod Červeným Kameňom...
Diskusia k článku